Anton Srholec. Každý sa cítil byť jeho najlepším priateľom

Tí, ktorí sa zúčastnili protikomunistického odboja, nám podľa Petra Sandtnera z Konfederácie politických väzňov Slovenska môžu ísť príkladom: nebáli ozvať, zastať sa slabších a pokúsiť sa zastaviť perzekúcie, hoci v boji za svoje ideály mnohí položili svoje životy alebo prišli o slobodu na dlhé roky.

Úmrtím dona Antona Srholca stratila Konfederácia politických väzňov svojho predsedu. Čo to znamená pre vašu organizáciu?

Bol to náš najdlhšie úradujúci predseda. Vo funkcii bol od roku 2008 až do svojej smrti v roku 2016. Pred ním sa v rokoch 1999-2008 vystriedali vo vedení štyria predsedovia, viacerí boli vo funkcií len niečo vyše roka: Štefan Paulíny, Ladislav Pittner, Anton Neuwirth a Karol Noskovič. Preto Anton Srholec zanechal v KPVS hlbokú stopu. Ako kňaz mnohých členov KPVS pochoval (ako poslednú politickú väzenkyňu Matildu Kašlíkovú, bývalú predsedníčku OO KPVS Trnava, ktorá zomrela 14. 1. 2015), ale zaslúžil sa aj o výrazné rozšírenie členskej základne. Kládol dôraz na rodinných príslušníkov, dcéry a synov politických väzňov, aby niesli ďalej štafetu po zosnulom otcovi či matke. Do organizácie tiež získal viacerých sympatizantov, ktorých nadchol pre naše ideály a boli pre našu organizáciu prínosom.

Ako budete ďalej pokračovať?

V roku 2016 uplynie trojročné funkčné obdobie Predsedníctva KPVS, takže bolo ešte za života Antona Srholca plánované valné zhromaždenie s voľbou nového predsedníctva. Pred ním bude zasadnutie rady predsedov oblastných organizácií, ktorá v zmysle Stanov KPVS zostaví kandidátku. Zatiaľ KPVS vedie predsedníctvo v zložení dvoch podpredsedov, mňa a Jozefa Baníka.

V médiách sme sa po smrti dona Antónia mohli dočítať, že: „Ústav pamäti národa ho eviduje ako agenta ŠtB, dokonca dvakrát. Prvý záznam je z rokov 1971 – 1975, druhý z augusta 1988.“ A potom aj informáciu, „že sa zúčastňoval na stretnutiach prorežimových kňazov Pacem in terris.“ Bol Srholec poplatný minulému režimu, „bol len jedným z kňazov, ktorí nečelili dobovej propagande vždy rovnako odhodlane“?

Nebudem klamať, že sa o tejto záležitosti nehovorilo a že ju niekoľkokrát nedostal priamo. Jeho odpoveďou bolo: „Veríš, že som bol agentom ŠtB?“ Preto sa inak k tejto téme vyjadriť nemôžem. Keď pred časom istý človek povedal, že čítal jeho spis, povedal som mu, aby sa o tom porozprával osobne s Antonom Srholcom, kým žije alebo nech túto tému po jeho smrti neotvára, keď sa nebude môcť brániť. Anton Srholec mi túto odpoveď schválil a sám povedal, že je ochotný sa s dotyčným človekom o tom porozprávať, k čomu nedošlo. Aj o tom, že poslanie našej organizácie ako živej pamäte národa, že spomienkami živých pamätníkov dopĺňa to, čo je napísané v písomných dokumentoch. Je potrebné využiť živých pamätníkov na konfrontáciu s písomnými dokumentmi, aby sme sa čo najobjektívnejšie priblížili k pravde, keďže vieme, že pracovnou metódou ŠtB bola lož. Pokiaľ dotyčný človek nežije, už sa nemôže brániť a má právo na ochranu dobrého mena. Stalo sa už, že keď istý človek zomrel a vtedy synovia iného človeka začali rozprávať, že on udal ich otca. Povedal som im, prečo to neriešili, kým žil, veď žil takmer 90 rokov a času bolo dosť.

Kto bol pre vás osobne don Srholec?

Predovšetkým človek, ktorý mi dal dôveru a podporoval ma v činnosti v KPVS. Vďaka jeho podpore sa podarili mnohé dobré diela. Sám išiel ako príklad človeka, ktorý chcel dávať a nie prijímať a toto očakával aj od svojich spolupracovníkov. Stále zdôrazňoval, že je dôležité, čo položíme na stôl, čo my dáme národu, štátu, Európe. Dôrazne mi pripomínal, aby sme nežiadali žiadne výhody, aby sme nežobrali, nepýtali, ale dávali. Pred smrťou mi povedal, že politickí väzni bojovali za slobodu, nie za peniaze a výhody a on je šťastný, že sa tej slobody dožil, že ju dosiahol. A tak nebral plat, ale dával zo svojho na činnosť KPVS, zvlášť na postavenie pamätníkov a pamätných tabúľ.

Ako ho vnímali ostatní bývalí politickí väzni?

V minulom roku, keď sa už nemohol zúčastniť letných podujatí KPVS, zaplatil všetkým účastníkom obedy (spomienkové podujatia vo väzniciach v Ilave a v Leopoldove, 50. výročie úmrtia biskupa Jána Vojtaššáka v Zákamennom a 65. výročie Akcie Rehoľníčky v Bratislave). Mal veľkú autoritu, ktorú rešpektovali všetci naši členovia, keď sa vyskytli nejaké problémy. Mali ho veľmi radi, počas jeho choroby som mal časté telefonáty od našich členov z celého Slovenska, ktorí mu odkazovali, že sa za neho denne modlia, obetujú za neho sväté omše a pozdravujú ho. Každý z nich sa cítil byť jeho najlepším priateľom, lebo tak sa k nim správal. Zdravotné problémy mal už veľmi dlho, ale každého pozorne vypočul, hoci starosti tých ľudí boli ničím oproti jeho problémom. Keď sme niekam cestovali vlakom alebo sme išli po ulici, všade ho ľudia zastavovali a chceli sa s ním rozprávať, či skôr sa mu vyrozprávať. Nemal veľa času si oddýchnuť. Keď sme išli zájazdovým autobusom, snáď celú cestu stál, lebo sa chcel pri každom pristaviť, každého pozdraviť, až z toho vznikli dlhé rozhovory na celú cestu.

Sám išiel ako príklad človeka, ktorý chcel dávať a nie prijímať a toto očakával aj od svojich spolupracovníkov.

Je už viac ako štvrťstoročie po páde komunizmu, od jeho nástupu v Československu ubehlo takmer 68 rokov. Politickí väzni sú väčšinou už starí a chorí. Je pre nich možné niečo ešte spraviť?

Stratená mladosť, stratené najkrajšie roky život či stratený celý produktívny život, to sa nedá vrátiť späť ani nahradiť peniazmi. Odškodnenie bude vždy len symbolické. Mnohí politickí väzni, vrátane Antona Srholca, prežili vo väzení celú mladosť, najkrajšie roky života medzi dvadsiatkou a tridsiatkou. Život úplne mimo ostatného sveta, ako hovoria, keď prišli von, ulice boli premenované, boli nové bankovky, život sa úplne zmenil. Ale občanmi druhej kategórie boli až do roku 1989, nemohli si nájsť adekvátne zamestnanie, získať adekvátne vzdelanie, uplatniť svoje nadanie. Mnohým sa však aspoň niečo podarilo nie vďaka dobe, ale napriek dobe, keďže išlo o veľmi usilovných ľudí alebo mali šťastie na slušných ľudí na správnych miestach. November 1989 ich zastihol ako dôchodcov, na sklonku života, produktívny život prežili v období komunistického režimu. Je však pekné, čo urobili viaceré vysoké školy: pozvali si bývalých študentov, ktorí boli vylúčení zo štúdia z politických dôvodov a ospravedlnili sa im a prípadne im dali aj diplom. Písomne ich rehabilitovali, že sa už na nich nedívajú ako na vylúčených. Viacerí politickí väzni hovoria, že toto by očakávali aj od predstaviteľov miest a obcí.

Dalo by sa to?

Terajšie vedenie miest a obcí nenesie žiadnu vinu za to, čo sa dialo v minulosti, ale tam, kde to urobili, politických väzňov dojali až k slzám. Práve predstavitelia MNV písali na ľudí negatívne posudky, na základe ktorých boli trestne stíhaní alebo vylúčení zo štúdia či zamestnania. A tam, kde napriek dobe napísali pozitívne posudky, zmenili životné osudy prenasledovaných ľudí. Veľmi si vážime dobrú spoluprácu so Zborom väzenskej a justičnej stráže a vďaka ich ústretovosti sú dnes pamätné tabule politických väzňov na všetkých vtedajších väzniciach. Niektorí príslušníci nechápali, prečo odhaľujeme pamätné tabule na väzniciach, veď oni väzňov len strážili, oni nenesú vinu za ich utrpenie, do väzenia ich predsa poslal niekto iný. Preto sa pre žijúcich politických väzňov ešte dá čosi urobiť – po morálnej stránke.

Koľko je ešte na Slovensku politických väzňov?

V súčasnosti ich žije asi do 500. Väčšina zo 71 000 odsúdených je už vo večnosti. Ale žijú ich manželky, deti, súrodenci a ďalší príbuzní, ktorí trpeli spolu s nimi a poteší ich, keď sa očistí meno ich otca. Nie všetci bývalí politickí väzni boli súdne rehabilitovaní, takže to číslo je v skutočnosti vyššie. Niektorým totiž dali aj nepolitické paragrafy a na tých sa dodnes dívame ako na kriminálnych zločincov. Sú to predovšetkým roľníci, postihnutí násilnou kolektivizáciou, ktorým prisúdili rozkrádanie štátneho majetku, sabotáž a podobne. A pritom to boli poctiví a svedomití gazdovia. Často sa stalo, že keď sa roľník vrátil z väzenia, bol napriek svojej minulosti zvolený za predsedu alebo iného funkcionára v družstve, pretože to krachovalo pod vedením ľudí, ktorí sa problematike nerozumeli. Aj také paradoxy sa stávali. Veď roľník žil pre svoju pôdu, na ktorej celý život ťažko pracoval on a jeho predkovia, za ktorou bol ich pot a mozole a ktorá znamenala pre nich jediné živobytie. Preto sa viacerí roľníci počas násilnej kolektivizácie aj obesili. Na výstrahu často odsúdili jedného či viacerých roľníkov z dediny, aby ostatní zo strachu vstúpili do družstva a ich rodiny vysťahovali so zákazom pobytu v okrese či kraji. A tak roľníkovi nesplnili ani posledné želanie, aby bol pochovaný v rodnej obci pri rodičoch, keďže zákaz pobytu platil aj po smrti a boli obavy, aby sa jeho pohreb nestal verejnou demonštráciou.

Čo robí vaša konfederácia?

Udiali sa veľké krivdy, preto sa naša organizácia snaží odhaľovať pamätníky, pamätné tabule, usporadúvať spomienkové podujatia po celom Slovensku, v rôznych mestách a obciach a to je často aspoň čiastočným morálnym zadousťučinením pre rodiny prenasledovaných v konkrétnej obci, že si aspoň niekto na nich spomenul. Sme vďační všetkým, ktorí nám v tejto činnosti vychádzajú v ústrety a spolupodieľajú sa na zachovaní pamäte národa aj pre budúce generácie, keď už nebudú žiť živí svedkovia udalostí. Stalo sa nám, že na niektorých miestach sa odhalenia pamätnej tabule zúčastnil konkrétny politický väzeň krátko pred svojou smrťou a bol veľmi vďačný, že sa toho dožil. Je pekné, že viaceré inštitúcie vyznamenali politických väzňov rôznymi oceneniami či čestnými uznaniami, pretože veľmi rýchlo vymierajú a ocenenie in memoriam je už neskoro. Preto pri návrhoch vyznamenaní vždy preferujeme čo najviac žijúcich, ktorí by si to mohli prevziať osobne. Akékoľvek plánovanie oceňovaní politických väzňov na ďalšie roky je v tomto prípadne bezpredmetné.

Stratená mladosť, stratené najkrajšie roky život či stratený celý produktívny život, to sa nedá vrátiť späť ani nahradiť peniazmi. Odškodnenie bude vždy len symbolické.

Túto potrebu oceňovať cítil aj Anton Srholec a preto krátko pred svojou smrťou dal vyhotoviť ďakovné listy pre zaslúžilých funkcionárov KPVS, ktoré ešte stihol podpísať a chcel im ich odovzdať na valnom zhromaždení. Odovzdá im ich už nový predseda, ale budú mať ako pamiatku jeden z jeho posledných podpisov. Jeho posledným rozhodnutím v KPVS bolo schválenie môjho návrhu vyznamenaní pre všetkých členov KPVS, ktorí sú politickými väzňami a príslušníkmi PTP a to medailou so stužkou na pripnutie na sako. Dosiaľ sme totiž dávali len plakety. Preto tí, ktorí budú schopní prísť, dostanú toto vyznamenanie na Valnom zhromaždení, ostatní príležitostne pri rôznych spomienkových podujatiach či schôdzach v regiónoch, prípadne aj pri osobných návštevách. Týmto si ich aspoň symbolicky uctíme. V minulom roku sa nám podarilo, že predseda Bratislavského samosprávneho kraja Pavol Frešo vyznamenal až 31 politických väzňov z Bratislavského kraja, čiže všetkých, ktorým zdravotný stav dovolil prísť. Vtedy som videl na ich očiach slzy dojatia, hoci sú to tvrdí chlapi, keď sa mi tým prišli pochváliť.

Komunisti si pri uzurpovaní moci v Československu „pomohli“ aj násilnými činmi a vykonštruovanými súdnymi monsterprocesmi. Jeden z nich vyústil v popravu príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti Pavla Kalinaja a Bernarda Jaška. Ich životy vyhasli 17. februára 1951. Môžu byť títo dvaja bývalí „policajti“ a ďalší 20 odsúdení v niečom inšpiráciou a príkladom aj dnes?

Pri kategorizácií politických väzňov sa zvykne hovoriť o dvoch kategóriách: účastníci protikomunistického odboja a obete komunistického režimu. Niektorí považujú za dôležitejších prvých, iní druhých. Ale obe kategórie spolu navzájom súvisia. Protikomunistický odboj predsa vznikol na obranu tých prenasledovaných, to bol dôvod, prečo ľudia povstali. Dnešní mladí ľudia možno nevedia celkom pochopiť účastníkom vtedajšieho odboja, vyzerá to naivné a zbytočné, veď nemali žiadnu šancu. Ale oni nevedeli o zahranično-politickej situácii, oni išli do odboja so svojimi ideálmi. Odbojové organizácie prostredníctvom letákov a ilegálneho vysielania informovali občanov o bezpráví, ktoré sa dialo, o prenasledovaní kresťanov, kňazov, rehoľníkov, roľníkov, živnostníkov atď. Niektoré robili sabotáže – napríklad strihali drôty verejného rozhlasu, ktorý hlásil propagandu proti niektorým skupinám obyvateľov a vyhlasoval nesplniteľné kontingenty pre roľníkov. Takéto odbojové organizácie vznikali po celom Slovensku ako hlas proti bezpráviu a prenasledovaniu nevinných ľudí. A v tom nám môžu byť príkladom, že sa nebáli ozvať, zastať sa slabších a pokúsiť sa zvrátiť aspoň niektoré druhy perzekúcií, hoci v boji za svoje ideály mnohí položili svoje životy alebo prišli o slobodu na dlhé roky.