Hriňovský kostolík na Islande sú dve katedrály oslavujúce ľudskú skromnosť a pracovitosť, ktoré posväcuje požehnanie zhora. Prvá, stojaca v Reyðarfjörðure, už 111 dní slúži islandským veriacim. Druhá bude mať svoju filmovú premiéru už zajtra večer v Hriňovej.
V porovnaní s Islandom je Slovensko lesnatá krajina. Kým u nás lesy pokrývajú asi 40% plochy nášho územia, na Islande je to len 1,3%. Aj v týchto geografických podmienkach treba hľadať príčinu, prečo sa v zasneženej krajine ocitol chrám zo slovenského dreva.
Aj keď 150 kmeňov obdivuhodne vytvára 16-metrov dlhý kostol na Islande s pôdorysom Kríža zo San Damiana, dôležité sú ruky, ktoré na Podpoľaní nahotovili drevo, v Hriňovej z neho poskladali kostol, potom ho previezli na Island, a tam ho v náročných klimatických podmienkach postavili opäť.
Znie to jednoducho? Je to až príliš jednoduché, aby to bola pravda… „Čo je v tom roboty,“ usmieva sa Dávid Tencer, zdanlivo „obyčajný“ kapucín, z ktorého sa v časozbernom filme medzitým stane biskup a najvyšší katolícky predstavený v „zasneženej zemi“ – Snælande – ako Island nazval v 9. storočí jeho objaviteľ nórsky viking Naddod. „Pán Boh pomohol, a podarilo sa, chodia to obdivovať z celého Islandu, ľudia veriaci aj neveriaci.“
Hriňovský kostolík na Islande vo farnosti sv. Torlaka je absolútny protipól dnešného individualizmu a egocentrizmu. Skromní Hriňovčania vypočuli prosbu kapucína Dávida Tencera, ktorý v rokoch 1996-2003 pôsobil práve v Hriňovej, spojili sily, a postavili kostol. Pre Islanďanov. Nebolo ani treba zvolávať chlapov na brigády, spomína kapucín Vladimír Polák. „Chlapi takí všetko lazníci sme sa zhodli. To bolo všetko,“ vraví Hriňovčan Ondrej Bystriansky.
„Práve to, že sme nemali dostatok peňazí a dostatok možností, tak Pán Boh vytvoril svoje možnosti.“ (biskup Dávid Tencer vo filme Hriňovský kostolík na Islande)
Dôležité je, že sága stavby islandského katolíckeho kostola neušla pozornosti kameramana Ľuba Poláka, ktorý priložil ruku k dielu ako filmár, ale dokonca aj ako spolustaviteľ. Vďaka jeho kamere rastie na plátne nielen samotný kostol, ale rozvíja sa príbeh spolupatričnosti, vytrvalosti a obety. Ľ. Polák tak vzdáva hold všetkým, ktorí sa o kostol pričinili a zaslúžili: samotným Hriňovčanom aj chlapom z Oravy, kapucínom doma i na Islande, ktorým nechýbalo odhodlanie na tento projekt, ale tiež Poliakom, Čechom či žene z Peru, ktorí chrám dotvárali v Reyðarfjörðure.
Nemusíme sa báť nazvať tento film aj motivačným. V súčasnosti sa nemôžeme sťažovať na nedostatok motivačnej literatúry – a videotéky. Stačí pár klikov a nájdeme tých „správnych“ motivátorov, ktorí nám povedia, ako byť sám sebou, rýchlo a efektívne sa zbaviť svojich fóbií či zarobiť svoj prvý milión. Polákov-Tencerov Hriňovský kostolík na Islande motivuje, ale inak: k rozpoznaniu, čo je potrebné, a potom k aktívnej účasti. Slovensko-islandský príbeh inšpiruje k tradovaniu a „aktualizácii“ toho, čo sa v generáciách zachovalo na hriňovských lazoch a vďaka čomu majú na východnom Islande nový kostol: schopnosti dať všetko a nečakať nič, byť bratský, vedieť spoločne pracovať na diele a nezabudnúť sa pritom usmievať. Celé to zastrešuje schopnosť vidieť vyšší zmysel. Vystihujú to Tencerove slová: „Práve to, že sme nemali dostatok peňazí a dostatok možností, tak Pán Boh vytvoril svoje možnosti.“
Dávid Tencer postavil na Islande „katedrálu“. Ľubo Polák svojím dokumentárnym filmom vystaval ďalšiu. Pri zaznení jednej zo záverečných piesní Kumbaya však viete, že príbeh Hriňovského kostolíka na Islande len ďalej pokračuje. „Niekto si môže povedať, že už všetko skončilo. To je len začiatok. My sme nebudovali kostol pre to, aby sme ho postavili, ale preto, aby rástla živá cirkev. A tá živá cirkev, to ste vy.“