Píše. O Cirkvi, o spoločnosti, kultúre a kultúrnosti, ale často i o knihách, ktoré rada číta. Napríklad z must have kategórie Ferrante. Čítala dokonca tak silno, že v riadkoch od brata Šavla osobne spoznala Boha. Hoci vyučuje na vysokej škole, o čosi lepšie sa cíti v koži intenzívnej tvorivej redaktorky. Jej živel je tvorivý ošiaľ. Preto začala vydávať audioknihy. Zatiaľ dve a pre deti. Terézia Rončáková.
Na univerzitách majú pracovať ľudia s vášňou pre bádanie
Akademický svet ťa zaujal prakticky hneď po skončení vysokej školy a zdá sa, že sa v ňom cítiš celkom dobre. V čom je pre teba prostredie univerzity príťažlivé?
Po skončení vysokej školy v Bratislave som hneď nastúpila do redakcie Katolíckych novín a odtiaľ po tri a pol roku do Vatikánskeho rozhlasu v Ríme, kde som bola takmer dva roky. Takže naplno som znova do univerzitného prostredia vhupla až päť rokov po štúdiu – a práve toto obdobie intenzívnej redakčnej práce mi v pamäti ostalo ako to „pravé orechové“ pre moje osobné nastavenie. Bol to zároveň čas, keď som objavila Spoločenstvo Ladislava Hanusa, vrhla sa do spoločenskej angažovanosti atď.
Vždy som však poškuľovala po akademickom pokračovaní a pozvanie na Katolícku univerzitu do Ružomberka som vzala aj ako výzvu budovať rozvíjajúcu sa katedru žurnalistiky. „Otcovia zakladatelia“ – Peter Olekšák, prof. Jozef Mlacek, prof. Tadeusz Zasępa, dekan Imrich Vaško – jej dali do vienka silný étos výchovy katolíckych žurnalistov, atmosféra nadšenia a spolupráce bola chytľavá.
Pre mňa osobne sa to celé aj veľmi vhodne stretlo so založením rodiny, akademická práca je určite oveľa viac family-friendly ako novinárčina.
Napriek mladému veku si už docentka a niekoľko rokov pôsobíš na katedre žurnalistiky v Ružomberku. V čom je dnes pre mladého človeka náročné stať sa vysokoškolským pedagógom a výskumníkom?
Pre každého, nielen mladého, človeka je podľa mňa v prvom rade náročné úprimné zodpovedanie si otázky, či je naozaj bytostným založením vedec. Ja som napríklad postupom času zistila, že nie som na 100 percent „vedec od kosti“. Aj pre takých je na univerzite miesto a môžu byť do istej miery prínosní, ale v prvom rade by tam mali pracovať ľudia s vášňou pre bádanie a so schopnosťou robiť to na vysokej úrovni. Dnes je všetko globalizované, aj výskum, treba byť vo svojom odbore v kontakte s kolegami po celom svete, cestovať, prezentovať, diskutovať, študovať, písať – a to všetko vo veľkej miere v angličtine a v iných jazykoch. To je, o. i., náročné vzhľadom na partnerský a rodinný život. S nadsázkou hovorievam, že najlepšie sa veda robí celibátnikom (úsmev).
Profesorka Terézia Rončáková: Výška znamená prestať s flámovaním
Badáš zmeny na študentoch, ktorí prichádzajú študovať žurnalistiku do Ružomberka? V čom sú možno iní oproti tomu, akou študentkou si bola ty sama?
Myslíš zmeny v čase? Študenti pred 20 rokmi a dnes? Tam sa prejavujú demografické a spoločenské vplyvy, čiže vysoká škola ako voľba pomaly „pre každého“, citeľný prepad vo vedomostiach, všeobecnom rozhľade atď. O tom sa už veľa popísalo a diskutovalo, zápasí s tým každá univerzita. To, čo ja zdôrazňujem ako základný zmysel päťročného štúdia dotovaného štátom i rodičmi, je rozlúčiť sa s predlžovaním mladosti a flámovaním, a poriadne využiť tento darovaný čas na nasávanie vedomostí a rozvíjanie myslenia. Čiže aj si to odsedieť, „odšprtať“, vyhľadávať kontakt s mysliteľmi – mŕtvymi aj živými, trénovať debatu, argumentáciu. Za základnú výbavu študenta považujem „drajv“, túžbu po spoznávaní, vášeň pre vedenie. A to potvrdí každý pedagóg, že takých horlivcov je malé percento. Ja som tak trochu bola takýto „týpek“, a keďže je nás malý podiel z celku, ťažko sa porovnávať. Vždy budeme mimo (úsmev).
Základný zmysel päťročného štúdia dotovaného štátom i rodičmi: rozlúčiť sa s predlžovaním mladosti a flámovaním, a poriadne využiť tento darovaný čas na nasávanie vedomostí a rozvíjanie myslenia.
Prečo študovať na Katolíckej univerzite v Ružomberku?
Pre kvalitu a duchovné zázemie. Napriek všeobecnému, často nespravodlivému, zlému imidžu sú na KU odbory na vysokej, nadpriemernej úrovni. Zorientovaný uchádzač ich nájde. A duchovné zázemie je podľa mňa vo všeobecnosti silný argument za cirkevné školy akéhokoľvek stupňa. Nie je jedno, v akom prostredí sa mladý človek formuje, čo sa mu ponúka, čo sa mu prezentuje ako normálne, za čo je, naopak, ostrakizovaný… Veriaci človek sa v sekulárnom prostredí ľahko môže cítiť vylúčený, divný. Aj tam sa treba oťukávať a učiť komunikovať, ale najprv treba mať silný základ a pevnú identitu.
KU je oficiálne jediná katolícka univerzita na Slovensku. V čom by mala byť „iná“ oproti ostatným vysokým školám?
Podľa mňa by sa mal klásť dôraz najmä na spomínanú kvalitu a duchovné zázemie. Pričom menej je niekedy viac. Viacerí, ktorí sme zažili počiatky univerzity na prelome milénií, s istou nostalgiou spomíname na rodinné prostredie, blízkosť, silnú atmosféru, úzke vzťahy medzi vyučujúcimi a študentmi, silné osobnosti na katedrách…
Čo sa učí študentov najťažšie? Technika písania, žánre, dejiny žurnalistiky? Alebo skôr potrebujú výchovu v žurnalistickej etike či mediálnom práve?
Ja sa venujem žánrom a štylistike a myslím si, že štýl, písanie musí mať človek do značnej miery v krvi. Potom ho môže cibriť. Ale som veľmi skeptická k učeniu sa písať. Študenti žurnalistiky podľa mňa potrebujú práve univerzitný – univerzálny – široký rozhľad: dejiny, literatúra, moderné spoločenskovedné disciplíny… Zároveň by sa mali špecializovať, ale tým nemyslím tlač – rozhlas – televízia, ale jedna oblasť, v ktorej by boli super: ekonomika, kultúra, zdravotníctvo, školstvo, cirkev, politika niektorého štátu… Ak je niekto expert, nebude dlho čakať, a stane sa vyhľadávaným. K tomu, samozrejme, jazyky. No, a mali by sa naučiť ísť do hĺbky, myslieť.
V tvojom vedeckom zornom poli je okrem iného aj prienik náboženského a spoločenského, napríklad v jazyku. V jednej zo svojich publikácií kladieš podstatnú otázku: Môže Cirkev hovoriť mediálnym jazykom? Má na to Cirkev kapacity? Dokáže sa prostredníctvom médií ešte prihovoriť napríklad aj neveriacim?
Možnosť a kapacity by boli, podstatná je vôľa. A ochota prijať pravidlá mediálnej komunikácie, lebo tie sú iné ako pravidlá cirkevnej komunikácie. Na to narážame najmä v cirkevných médiách, o ktorých ja na viacerých miestach tvrdím, že do veľkej miery nerobia žurnalistiku. Pôsobia skôr pastoračne, vzdelávajú, robia PR. Je to legitímna voľba, ale nie je to žurnalistika. Ale v prostredí cirkvi sa stále objavujú aj veľmi schopné mediálne iniciatívy schopných ľudí.
Poéziou k obráteniu
Povedz mi, čo čítaš, a ja ti poviem, kto si. Čo čítaš?
Na oddych milujem detektívky Michaela Connellyho a rôznu inú beletriu, najnovšie Elenu Ferrante a veci od Absyntu. Vždy sa snažím priebežne po kúsku lúskať aj niečo duchovné, naposledy ma uchvátil Štěpán Smolen svojím bestsellerom Buď, kde jsi. Veľa mi dali aj obe knihy od kardinála Saraha (Boh alebo nič a Sila ticha). Z náučne ladených vecí som teraz zhltla novinku od Rodneyho Starka Vyriekli krivé svedectvo, je to vynikajúce zhrnutie proticirkevných bludov, ktoré sa držia v učebniciach dejepisu a vo všeobecnom ľudovom povedomí. Autor nasvecuje aj odvrátené strany jednotlivých problémov, je to na mnohých miestach veľmi prekvapivé, zaujímavé, až vzrušujúce. Povedala by som, že povinná literatúra na stredoškolský dejepis (úsmev). A keď už som pri návrhoch na povinnú literatúru, tento pocit som mala aj pri Franklových zápiskoch o koncentračnom tábore Napriek všetkému povedať životu áno. Na mnohých amerických univerzitách to povinné čítanie je – u nás, napodiv, tento svetový bestseller nejako zapadol…
Zaujalo ma, že hoci si bola vychovaná k viere odmalička, tak k vnútornému obráteniu došlo už v zrelšom veku a aj za pomoci textov brata Šavla. Ako k tomu došlo?
Nehovorila by som o „vnútornom obrátení“, myslím si, že odmalička bola moja viera „vnútorná“. Bolo to skôr také osobnejšie spoznanie Boha. Možno aj emotívnejšie, menej racionálne. Boh mi ho daroval nad Karolovými básňami z jeho zbierky Za múrmi kláštora. Robila som vtedy v Katolíckych novinách a mladý bohoslovec – konvertita si ma na odporúčanie jednej pedagogičky v bratislavskom seminári vyhliadol ako vhodnú konzultantku svojich veršov (úsmev). A tak som sedela nad jeho rukopisom – a neviem, či som mu nejako pomohla, ale on mne áno (úsmev). Doteraz veľmi rada čítam provokatívne texty Karola Lovaša alias brata Šavla.
Ostal v tebe ešte mladícky zápal a oduševnenosť pre vieru alebo prišli aj dni všedné popri ostatných pracovných a osobných povinnostiach?
Zamilovanie do Boha funguje ako zamilovanie do človeka – po eufórii plnej hormónov a emócií prídu chvíle, keď má viac priestoru rácio, slobodná vôľa a voľba atď. Čiže normálka (úsmev). Myslím si, že to nemusí fungovať len ako sínusoida, ale aj ako stúpavá krivka. Každá fáza je výzva. Mňa momentálne veľmi oslovuje napríklad sv. Terézia z Avily a iné mystické podnety, napr. aj od Marka Váchu (výborná je jeho knižka Nevyžádané rady mládeži): dať Bohu priestor, počúvať, „byť v spojení“.
Sama spomínaš práve populárnu Váchovu knihu. Aké by boli tie tvoje nevyžiadané rady pre mládež: ako veriť? Ako žiť? Ako milovať?
Hm, to je strašne individuálne. Ale asi vždy je to o tom: kto hľadá svoj život, stratí ho. Kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, nájde ho. Strácať svoj život, odumierať ako zrno, je fest ťažké.
Rodič sa zrieka
Spolu s manželom sa staráte o tri deti, o troch synov. Ako sa vám to darí?
Striedavo. V dnešnej dobe je náročné „byť s“ – ľuďmi, deťmi, najbližšími… Venovať pozornosť, zabíjať čas, komunikovať. Podľa mňa práve to deti potrebujú. Tak sa snažíme (úsmev).
Aký otec, taký syn. Platí to aj vo vašom prípade?
Každý z našich synov je úplne iný, akoby pobral gény z inej strany rodiny, nielen povahovo, ale aj výzorovo. Asi nemáme nejakú dominantnú rodinnú črtu (úsmev). Tak uvidíme, kam sa to pohne.
Ako podľa teba vychovávať synov?
Keď sme sa s manželom brali, povedala som mu, že dúfam, že budeme mať synov, lebo prenos mužskej identity bude zabezpečovať on. Tak sa ho treba opýtať (úsmev).
Čo tebe osobne dáva skúsenosť materstva a rodičovstva?
Je to výzva práve v duchu spomínaného zriekania sa seba, svojho života. Rodič, najmä pri viacerých deťoch po sebe, dlhé roky prakticky nerobí to, čo by „chcel“. Nemá čas pre seba, stále je v službe. Môže ho to štvať a deprimovať, ale môže mu to aj pomôcť spoznávať to pravé, na čo sme na svete. Tak sa snažím o tú druhú cestu…
Pozrime sa aj trochu do blízkej budúcnosti. Aké výzvy a očakávania stoja pred tebou?
Teraz sa nám s manželom práve podarilo zrealizovať dávnejší sen a vydať prvé dve detské audioknihy, konkrétne moje srdcovky od Petra Karpinského (Adela, ani to neskúšaj!) a od Zuzany Holasovej (Strašidelné mesto). Mali sme s deťmi, keď ešte ani jedno nečítalo, obdobie, že som im veľa čítala celé knihy, aj hrubého Hobita alebo celé Kroniky Narnie. Až ma huba bolela – tak som si povedala, že na to treba ísť inak (úsmev). Tieto prvé dve lastovičky sú parádne, vytešujem sa z nich: profesionálny hercov hlas, hudba, grafika… Tak mám práve tvorivý ošiaľ, to je môj živel.
foto: Ľubo Bechný a archív T. Rončákovej
Pôvodne vyšlo 24. októbra 2018, aktualizované 11.9.2024.