Nedávno sme čítali o výstupe kňaza Jána Bystrianskeho, ktorý pôsobí v Univerzitnom pastoračnom centre na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ako dobyl osemtisícovku.
Išlo o vrchol Manaslu (8 163 m.n.m.), ktorý zdolal spolu s kaplánom horskej služby Jánom Dubeckým. Vo výprave boli aj ďalší kňazi: rektor Pápežského biblického inštitútu v Ríme Peter Dubovský a Libor Marek.
Láska k horám nechýba ani Petrovi Nákačkovi, ktorý však spoznal aj ich odvrátenú stránku. Spolu s ďalšími lezcami – niektoré mená sa opakujú – zažil 50-metrový pád v masíve Mont-Blancu. Ako udalosť z júla 2017 rekapituloval Postoj, bol to práve jezuita Peter Dubovský spolu s Jánom Bystrianskym, ktorí sa pustili do záchrany práve Petra Nákačku a (dnes už zosnulého) Poliaka Jaceka Oniszczuka, ktorý spočiatku nejavil známky života a museli ho resuscitovať.
Petra Nákačku som prvýkrát stretol ako kaplána v Ružomberku-Černovej. Neskôr pokračoval v pastorácii na ružomberskom Gymnáziu sv. Andreja. Dnes je misionárom v Kazachstane.
Svoje kázne vždy začínal krátkym vtipom či príhodou. Tento dobrý zvyk pestuje dodnes.
Pád v Mont Blancu: Zachránila nás šťastná zhoda náhod
Začnime momentom, keď sme sa o vás najviac strachovali. V lete 2017 ste naraz štyria horolezci – štyria kňazi spadli pri zostupe z vrchu Les Grandes Jorasses, nachádzajúcom sa v masíve Mont Blancu. Čomu vďačíte za to, že ste to vôbec prežili?
Nedokážeme urobiť presnú rekonštrukciu spomínaného nešťastia. Na samotný pád sa nám zachovali sa nám len útržkovité spomienky. Predpokladáme však, že po tom, ako sa odtrhol balvan, o ktorý sme boli istení, sme sa šúchali približne 30 metrov po skale. Vzápätí sme naleteli na previs, ktorý bol asi 20 metrov nad sedlom, kde sa nachádzal bivak Bivacco Canzio, kam sme mierili. Ten nás katapultoval, no našťastie sme dopadli do snehového poľa.
Celý deň predtým svietilo slnko, a tak bol sneh mäkký. Padli sme ako do periny. Tým, že sedlo malo mierny sklon, sme sa po dopade ešte kotúľali a náraz bol tak veľmi dobre stlmený. Našťastie sme sa zastavili pár metrov od jazera, ktoré sa vytvorilo z roztopeného snehu. Dalo by sa povedať, že nás zachránila zhoda šťastných náhod. Keďže však táto zhoda bola príliš okatá, slovo náhoda asi nie je ten správny výraz. Hovorme radšej o zázraku.
Pýtate sa, čomu vďačíme, za to, že sme prežili. Ja by som si dovolil zmeniť vašu otázku a slovo „čomu“ nahradiť opytovacím zámenom „komu“. Vďačíme najmä tomu, ktorý jediný dokáže robiť zázraky – Bohu.
Smrť je vynikajúcou učiteľkou múdreho života.
Vraciate sa ešte niekedy k tomuto momentu?
Občas. Snažím sa udržať si spomienku na skúsenosť bezprostrednej blízkosti smrti. Pomáha mi to zotrvať v škole „sestry smrti“, ako to odporúčajú mnohí učitelia duchovného života. Pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa hovorí, že smrť je vynikajúcou učiteľkou múdreho života. Niet lepšieho bodu, kam sa postaviť, aby sme videli svet, seba samých a všetky udalosti v ich pravde. Ak sa pozeráme cez optiku vlastnej smrteľnosti, všetko naberá svoju správnu hodnotu.
Dalo sa pádu predísť?
Isteže dalo. Neliezť tam. Avšak nešli sme do terénu, ktorý by presahoval naše fyzické sily, skúsenosti a zručnosti. Používali sme kvalitnú istiacu techniku a predpoveď počasia bola priaznivá. To, že sa odtrhne skala, na ktorej sme si urobili tzv. „štand“, sa zrejme nedalo predpokladať. Skala bola veľká a zvonka vyzerala kompaktne.
Máte odvtedy zdravotné následky alebo ste kompletne fit?
Nie, nemám. Chvalabohu, som zdravý.
Pred šiestimi rokmi ste liezli aj so známym jezuitom Petrom Dubovským či dnešným správcom „upecečka“ v Ružomberku Jánom Bystrianskym. Ste aj naďalej v kontakte, prípadne máte príležitosť si spolu ešte niekde vyliezť? Prežilo vaše priateľstvo tento pád?
S Jankom Bystrianskym sa poznám veľmi dobre už dlho. Bol mojím spolužiakom v kňazskom seminári. Už počas štúdií sme často spoločne relaxovali na skalách blízkeho Dreveníka alebo v Tatrách.
S Petrom Dubovským som sa stretol len niekoľko krát v čase, keď som mal na starosti Katolícke biblické dielo. Išlo teda o pracovné stretnutia. Vlastne som ani nevedel, že máme spoločného koníčka. To, že sme vtedy absolvovali spoločný výstup na Grandes Jorasses, bola skôr zásluha Janka Bystrianskeho. Janko v tom čase študoval v Ríme a tam sa s ním skamarátil. S Petrom som momentálne málo v kontakte aj z „geografického“ dôvodu. Pôsobíme ďaleko od seba. Naposledy sme sa stretli počas mojej dovolenky na Slovensku v Černovej, v Čutkovskej doline na pive (úsmev). S Jankom som v kontakte častejšie. Napríklad aj toto leto nám bolo dopriate vyliezť spolu na gruzínsky Kazbek.
Misie k národom: Kazachstan si vybral mňa
Preskočme pár rokov. Po skúsenosti riaditeľa Katolíckeho biblického diela aj školského kaplána na GSA v Ružomberku sa z vás stal misionár. Ako ste v sebe objavili toto poslanie?
Túžba po tzv. misiách „ad gentes“ (k národom) sa vo mne rodila spolu s túžbou po kňazskom povolaní. Ako dieťa som rád čítal životopisy rôznych misionárov. Boli plné napínavých dobrodružstiev. A postupne ma začala fascinovať možnosť deliť sa s krásami našej viery s ľuďmi, ktorí o nich ešte nepočuli. Hoci ma napĺňala aj služba v mojej domovskej diecéze, stále som „jedným okom poškuľoval“ po misiách.
Prečo ste si vybrali práve Kazachstan?
Správnejšie by bolo povedať, že nie ja som si vybral Kazachstan, ale Kazachstan si vybral mňa, alebo ešte presnejšie, že túto destináciu mi vybral Boh. Vtedajší ordinár Atyrauskej apoštolskej administratúry Mons. Dariusz Buras poprosil môjho diecézneho biskupa o personálnu pomoc.
Biskup sa nás na kňazskom stretnutí opýtal, kto by bol ochotný ísť. Vnútorne som akosi cítil, že mám na túto výzvu pozitívne odpovedať. Po určitom čase duchovného rozlišovania, modlitby a zvážení všetkých „pre“ a „proti“ som povedal otcovi biskupovi, že ak uzná za vhodné, som ochotný ísť.
Po páde z Grandes Jorasses ma biskup poslal za trest do stepí, aby som už „nepokúšal šťastie“, doberajú si ma kamaráti.
Mám rád hory, no pôsobím v západných kazašských stepiach, kde sa na obrovskej ploche nachádza len jeden jediný pahorok – skládka komunálneho odpadu. Niektorí moji kamaráti si ma doberajú, že po páde z Grandes Jorasses ma biskup poslal za trest do stepí, aby som už „nepokúšal šťastie“. Takže, ak by som si mal vyberať misijnú krajinu podľa svojich predstáv, Kazachstan by to určite nebol. No vnímam to tak, že Boh ma sem pozval.
V minulosti na skutočnosť, že kňazi zo Slovenska odchádzajú na misiu do Kazachstanu, zaznela výčitka, že je to predsa bohatá krajina. Chodia misionári len do chudobných krajín?
Treba si ujasniť, o akej chudobe hovoríme. Okrem materiálnej existuje aj duchovná chudoba, a tá je v postsovietskom priestore bolestná. Ako kňaz cítim povolanie pomáhať odstraňovať prioritne práve duchovnú biedu ľudí. No v porovnaní so Slovenskom je Kazachstan „bohatý“ aj na materiálnu chudobu.
Kumulácia funkcií: Misionár, farár, správca, stavbár aj údržbár
Pôsobíte v meste Atyrau. Čo je náplňou vašej práce?
Som farárom vo farnosti Premenenia Pána. Avšak služba „misijného“ farára sa líši, od náplne práce správcu farnosti na Slovensku. Čo sa týka mojej činnosti v Atyrau, ide o akúsi kombináciu služby „klasického farára“, správcu pastoračného centra, stavbára a údržbára.
Je vaším cieľom evanjelizovať, získavať nových veriacich alebo ste skôr pastoračne zameraný?
Myslím, že je veľmi nebezpečné, ak si misionár stanoví za cieľ získavať nových veriacich. Ak sa sústreďuje na počty, uvažuje, koľko ľudí pokrstil, prípadne prijal do Katolíckej cirkvi, ak začne počítať veriacich v kostole, tak je už len krôčik od skĺznutia k tzv. prozelytizmu. Tento pojem označuje snahu získať nových členov cirkvi „lacným“ spôsobom. Napríklad tak, že sa ľuďom sľubujú rôzne duchovné (tzv. teológia prosperity) alebo materiálne výhody, ak vstúpia do Cirkvi.
Evanjelizácia slobodu rešpektuje a k slobode privádza.
Toto nebezpečenstvo veľmi pôsobivo opisuje A. Cronin vo svojej knihe Kľúče od kráľovstva. Mojím cieľom teda nie je získavať nových veriacich, ale evanjelizovať. To znamená hlásať evanjelium a svedčiť o ňom príkladom a slovom. Či sa niekto pod vplyvom tohto svedectva obráti alebo nie, to je už v Božej réžii. Viera je v prvom rade milosť – Boží dar. Môžem byť iba „katalyzátorom“ pôsobenia Božej milosti. Pri evanjelizácii je protagonistom Boh, pri prozelytizme som to „ja“. Prozelytizmu ide o príslušnosť, o počty, a preto oberá o slobodu. Evanjelizácia slobodu rešpektuje a k slobode privádza.
Ťažiskom mojej práce sú skôr aktivity spojené s evanjelizáciou. No keďže v Atyrau už funguje aj pekná komunita ľudí plne integrovaných do Katolíckej cirkvi, je potrebná aj „klasická“ pastoračná služba – sviatostná pastorácia, katechizácia.
Aká je oblasť okolo Atyrau po duchovnej stránke – žijú tam skôr moslimovia či skôr neveriaci? Cítiť, že ide o postsovietsku krajinu a že vtedajší režim potláčal náboženstvo ako také?
Presvedčených ateistov v Kazachstane stretávam veľmi zriedka.
Presvedčených ateistov stretávam veľmi zriedka. No postsovietsku minulosť cítiť. Veľmi rozšírený je praktický ateizmus. Veľa ľudí, ktorí síce veria, že Boh existuje, žijú, akoby Boha nebolo. Títo ľudia sa dokonca aj hlásia ku nejakému konkrétnemu náboženstvu, no ich náboženská prax je mizerná.
Stretol som istého človeka, ktorý mi hrdo oznámil, že je pravoslávny kresťan, ktorý nikdy nezradí svoju cirkev a nestane sa katolíkom. Neskôr z rozhovoru vyplynulo, že celá jeho náboženská prax spočíva v tom, že na pravoslávnu Veľkú noc upečie „kuliči“ (tradičné ruské veľkonočné pečivo).
Takisto je tu výrazná tendencia spájať príslušnosť k náboženstvu s príslušnosťou k etniku a redukovať náboženstvo na súčasť kultúrneho dedičstva národa. Keď sa pri náhodných stretnutiach s miestnymi ľuďmi priznám, že som katolícky kňaz, pravidelne počúvam takéto reakcie: Ja som moslim, veď vidíte na mojej tvári, že som Kazach. Ja som etnický Rus, takže som pravoslávny. Moja babička bola Nemka. Takže aj ja som katolíčka, no pravda nepokrstená.“
Keď ľudia idú do pravoslávneho chrámu, povedia: Idem do ruskej cerkvi. A o našom kostole zase hovoria ako o nemeckej alebo poľskej cerkvi.
Na jednom mieste 130 národností. Kazachovia sú nenároční a pohostinní
Aká je povaha tamojších Kazachov? Akí sú to ľudia? Myslím si, že my ako Slováci máme o tom veľmi chabú, alebo skôr žiadnu predstavu.
Kazachstan je krajina, kde žije spoločne už niekoľko generácií približne 130 národností a tieto národnosti sa navzájom odlišujú. Žijú tu napríklad etnickí Rusi, Nemci, Ukrajinci, ktorí sú nám mentalitou bližší. Potom sú tu národnosti, z ktorých už viac cítiť východnú mentalitu. Ide o etnických Kórejcov, Tatárov, Baškirov …
Čo sa týka pôvodných domorodých Kazachov, sú to nenároční, skromní a pohostinní ľudia. Vedia sa tešiť z maličkostí. Radi oddychujú, milujú „pohodový“ životný štýl. Zdá sa mi, že sa ponáhľajú iba vtedy, keď sedia za volantom. Myslím, že rozdiel medzi nami Európanmi a Kazachmi vystihuje výrok: My máme hodiny, oni majú čas.
Pri stretnutí s cudzincom sa veľa pýtajú, pričom nerešpektujú súkromie človeka. Keď si človek sadá do taxíka, tak môže očakávať, že už v prvú minútu jazdy ho taxikár zavalí otázkami „na telo“.
Sú kultúrne rozdiely medzi kňazom z Európy a ľuďmi kazašských stepí priveľké? Dá sa to nejako „preklenúť?
Evanjelium neničí kultúru, ale naopak, zušľachtí ju.
Ak misionár pôsobí v nejakej krajine, musí si dávať veľký pozor, aby neponúkal evanjelium obalené v kultúre svojej domoviny. Jeho úlohou je „vmiesiť“ čistý kvas evanjelia do kultúry danej krajiny. Evanjelium neničí túto kultúru, ale naopak, upevní ju, zušľachtí, uzdraví a očistí od prípadných patologických nánosov.
Aby sa to podarilo, musí misionár túto kultúru pochopiť, vážiť si ju a istým spôsobom si ju zamilovať. Tento proces sa odborne nazýva inkulturácia. V Kazachstane je inkulturácia mimoriadne náročná. Veď tu žije 130 národností a ich kultúry sa vzájomne líšia.
Keď som prišiel pred piatimi rokmi do Kazachstanu, snažil som sa v prvom rade pochopiť práve kultúru našich farníkov. Rovnakou prioritou bolo naučiť sa jazyk, ktorým hovoria. Ide o ruštinu. Naši farníci sú prevažne etnickí Rusi, Nemci, Ukrajinci a Kórejci a ako som spomínal, ich kultúra je nám bližšia ako kultúra Kazachov, nehovoriac o kazašskom jazyku. Myslím si, že ponúkať pastoračnú starostlivosť primeranú všetkým subkultúram prítomným na území Kazachstanu presahuje schopnosti jedného človeka. Azda by bolo užitočné začať formovať aj misionárov špeciálne pre službu pôvodnému etniku.
Kríza otcovstva negatívne zasahuje chlapcov. Nepoznajú svoju mužskú identitu
„Ženy túžia po dieťati a často sa stávajú slobodnými matkami. Kríza otcovstva je v Kazachstane oveľa intenzívnejšia ako na Slovensku,“ povedali ste v rozhovore pre Katolícke noviny. Ako sa tam táto kríza prejavuje?
Kríza otcovstva negatívne zasahuje hlavne chlapcov. Majú problém s budovaním svojej mužskej identity, keďže im chýba blízky príklad zrelého muža. Ak si neskôr aj založia rodinu, často nevedia, aká je ich rola, ako žiť svoje povolanie otcovstva a v rodine sa cítia zbytoční. Myslím, že aj z toho dôvodu sú tu manželstvá veľme krehké. Webstránka divorce.com uvádza Kazachstan na druhom mieste medzi krajinami s najvyššou mierou rozvodovosti. Na prvom mieste sú Maledivy a na treťom Ruská federácia.
Pre úplnosť treba dodať, že spomínaná kríza otcovstva sa netýka až tak výrazne pôvodných etnických Kazachov. V kazašskej mentalite je úloha otca významná. Tu vidím skôr problémom v pohľade na vzťah muža k svojej manželke.
Je možné z tejto krízy otcov nájsť nejaké východisko?
Myslím, že je to beh na dlhé trate. Avšak aspoň troškou chcem prispieť aj ja. Snažím sa mladým vysvetľovať krásu otcovstva. Na mládežnícke „stretká“ pozývam manželov, ktorým sa manželstvo vydarilo. Naposledy na našich mladých silno zapôsobilo svedectvo jedného staršieho poľského manželského páru. Keď žena rozprávala, akou oporou bol pre ňu manžel v rôznych náročných situáciách a jej muž hovoril o tom, ako vychovával svoje deti, ako sa za ne modlí, na ich tvárach bolo vidno, že mladým „horí srdce“.
Kňazi sú povolaní k duchovnému otcovstvu.
A napokon úloha nás kňazov je sprostredkovať ľuďom otcovskú lásku. Veď sme povolaní k duchovnému otcovstvu. Túto úlohu mi ľudia pripomínajú každý deň, keďže kňazov neoslovujú pán farár alebo kaplán, ale otec.
Ako Kazachovia vnímajú konflikt Ruska a Ukrajiny? Dotýka sa ich to?
Dotýka, a to bytostne. Mnohí majú svojich blízkych príbuzných v Rusku aj na Ukrajine. Aj medzi našimi farníkmi máme viaceré manželstvá medzi etnickými Rusmi a etnickými Ukrajincami. Napriek tomu o konflikte hovoria veľmi málo a skôr sú zdržanliví v jeho hodnotení.
Kaspické more vysychá
Atyrau leží na brehu Kaspického mora. Chodievate sa tam niekedy schladiť?
Kaspické more rýchlo vysychá. Kedysi siahalo až do mesta, dnes je vzdialené asi 20 km. Avšak nedá sa tam dostať autom. Najbližšia dedinka, ktorá leží priamo na brehu mora, je vzdialená 100 km od Atyrau. No more je tam také plytké, že treba ísť vo vode približne tri kilometre, aby sa vôbec dalo plávať. Ak sa chceme schladiť v Kaspickom mori, ideme na pár dní do mesta Aktau. Je od nás vzdialené 1000 km, no Kazachovia hovoria, že je to „za rohom“ (úsmev).
Sledovali ste tento rok hokej? Komu ste držali palce na majstrovstvách sveta? (S Kazachmi sme prehrali 3:4 po predĺžení.)
Ľudia v Kazachstane hokej veľmi nesledujú. Ja som videl len niekoľko zápasov. Moji farníci ani nevedeli, že Kazachastan hrá so Slovenskom, aspoň sa mi nesmiali (smiech). Samozrejme, palce som držal Slovákom.
Dokedy plánujete zostať v Kazachstane?
Stále som kňazom Spišskej diecézy, tzn. patrím v prvom rade pod jurisdikciu spišského diecézneho biskupa. Keďže pápež menoval na Spiši nového diecézneho biskupa, niečo konkrétnejšie ohľadom mojej budúcnosti budem vedieť až po stretnutí s ním.
Netrápiť veriacich nudnými kázňami
Spoznali sme sa, keď ste v rokoch 2012-2017 pôsobili ako výpomocný duchovný v Ružomberku-Černovej. Kázne ste vždy začínali vtipom či príhodou. Ostalo vám to dodnes?
Keď som bol ešte mladý teenager, potešilo ma, keď kazateľ použil nejaký zaujímavý alebo vtipný príbeh. Vždy som zbystril pozornosť a pomohlo mi to kázeň pochopiť a zapamätať si. Niektoré z nich si dokonca pamätám dodnes. Vychádzajúc z tejto skúsenosti som si predsavzal, že sa ako kňaz budem snažiť používať príbehy aspoň v nedeľných homíliách. Napokon bol to aj Ježišov rečnícky štýl, často učil v podobenstvách. Takisto súčasný pápež František nám kazateľom pripomína, aby sme netrápili poslucháčov nudnými homíliami.
Aj v Kazachstane sa preto snažím oživiť svoje homílie príbehom či vtipom. No treba povedať, že s tými vtipmi je to náročnejšie. Mnohým žartom, na ktorých sa bavia Kazachovia, nerozumiem, a, naopak, veľa vtipov, ktoré sa páčia mne a sú zároveň poučné, sú v Kazachstane nepoužiteľné. Buď preto, lebo úzko súvisia so slovenským či európskym kontextom, alebo sú postavené na slovnej hračke a po preklade do iného jazyka nefungujú. Preto častejšie používam poučné príbehy.
Skúsme náš rozhovor ukončiť veselšie. Na čom ste sa naposledy pousmiali?
Keď mám hovoriť o sebe, znepokojuje ma, že to smrdí narcizmom. Minule som počul vtip práve z tejto kategórie. Spomeniem teda ten. Ktosi povedal: „Navštevujem klub anonymným narcisov a som tam najkrajší.“
Dúfam, že tento náš rozhovor nevyznie ako reklama na moju osobu, ale naplní výzvy sv. Ignáca z Loyoly: „Všetko robte na väčšiu slávu Božiu.“
foto: facebookový profil P. Nákačku