Hovorí sa jej krajina Paštúnov. No slovenský kaplán Slavko Ganaj ju nazýva krajinou, o ktorej každý vie, ale nikto tam nechce ísť. Je rozľahlá, nehostinná a horúca. A vedie sa v nej vojna. Afganistan.
Na najväčšom vojenskom letisku NATO v Kandaháre rýchlo vystupujeme z lietadla a nasadáme do troch pristavených autobusov. Pri jednom z nich nás víta vojenský duchovný Slavko Ganaj, o ktorom sme s kolegom Lukášom Strakom z LUX communication prišli natočiť dokumentárny film.
Prvé dojmy sú zvláštne: doma by bola ešte aká-taká viditeľnosť, no tu už je o dve a pol hodiny viac a noc, oveľa teplejšie ako na Slovensku, všade hučia lietadlá a motory. Autobus je zvonku zaprášený, zvnútra ostarnutý. Vezie nás na Slovcon, čo je názov pre sídlo slovenského kontingentu – presnejšie sídlo velenia a ženistov. Strážna jednotka býva v NATO buildings.
Ako prvé nás čaká bezpečnostné poučenie, kde zástupca veliteľa vysvetľuje, ako sa zachovať pri rozličných typoch útokov a nebezpečenstiev. Naskakuje mi husia koža. Najmä keď spomenie raketové útoky z predošlej noci. Čo je to raketový útok? Ako vyzerá? Aké má následky? Afganské dobrodružstvo so zvýšeným rizikom sa môže začať.
KAF
Kandahar Airfield. Skrátene KAF. V súčasnosti najväčšie vojenské letisko NATO na svete, kde pôsobí približne 30 000 vojakov – Američanov, Kanaďanov, Britov, Holanďanov, Nemcov, Rumunov, Bulharov… A Slovákov. Našich sú tam približne tri stovky. V Kandaháre máme ženistov a strážnu jednotku, ktorá kontroluje vstup do KAF-u, prehľadáva afganských civilov, autá a kamióny. Pri vstupe do tábora i výstupe z neho.
Prvú noc som vôbec nespal. Zvykal som si na rotačný stan, kde nás bolo určite viac než sto. Nemohol som zaspať pre bzučanie nad hlavou. Zdalo sa mi, že stíhačky a vrtuľníky lietajú iba pár metrov nado mnou. Pri každom podozrivom zvuku som sa strhol, lebo som očakával, že sa už-už spustí siréna ohlasujúca raketový útok.
KAF sa dá najlepšie predstaviť ako mestečko s 30 000 obyvateľmi, ktoré žije intenzívnym životom: prácou, povinnosťami, ale aj športom a relaxom. Má svoje pravidlá. Napríklad nulovú toleranciu k alkoholu. Maximálnu povolenú rýchlosť pre autá 20 kilometrov za hodinu. Bezpečnostné opatrenia počas raketových útokov. Alebo reflexné pásy, ktoré treba nosiť za tmy, aby vás po osvetlení autom bolo vidno.
Komunitným centrom KAF-u je takzvaný boardwalk. V slovenčine je to jednoducho chodník z dosák. A tým boardwalk v skutočnosti aj je – „námestím“, ktoré nemá dlaždice, ale dosky, no môžete sa tam prechádzať, oddychovať, nakupovať, jesť v reštaurácii, prípadne sa zúčastniť aj kultúrneho podujatia, ak sa raz za čas nejaké zorganizuje. Tradičnou zábavou je volejbal alebo hokej. Hneď vedľa boardwalku sa nachádza Fraise Chapel, kde sa konajú bohoslužby rozličných náboženstiev a v rozličných jazykoch. Nechýbajú katolícke sväté omše, protestantské Božie služby, ale aj židovské a moslimské obrady.
Vojaci sa stravujú v štyroch obrovských kantínach, ktoré sa volajú podľa typu stravy, ktorú ponúkajú: USA, China, Luxembourg a Cambridge. Strava bola výdatná a každý mohol jesť prakticky toľko, koľko chcel. Jedlo bolo chutné, malo však jednu nevýhodu. Všetky stolovacie potreby boli z plastu.
„Rocket attack“
Moje vnútorné pocity z pobytu v Afganistane boli zmiešaninou nevedomosti, strachu, rešpektu a vzrušenia. Nevedomosť spočívala v tom, že som vlastne urobil krok do neznáma – nemohol som tušiť, čo ma čaká. Dalo sa to len matne a dosť skreslene predstaviť. Mal som strach z toho, čo sa môže stať. Z toho, čo sa nedá predvídať a čo môže ohroziť naše zdravie či životy. Cítil som rešpekt ku pravidlám, ktoré platili na kandahárskom vojenskom letisku a snažil som sa ich čo najlepšie dodržiavať. A napokon bolo v srdci aj obrovské vzrušenie zo všetkého navôkol. Z úplne inej vône, úplne iného sveta. Z pocitu byť vzdialený viac ako 4 200 kilometrov od vlasti. Z toho, či sa dokážem zachovať v kritickej situácii ako chlap.
Každý raketový útok vo mne vyvolával presne tie isté pocity. Nevedomosť – človek nikdy nevedel, kam raketa dopadne. Strach – bál som sa, že nás to zasiahne. Rešpekt – postupoval som podľa vojenských normatívov, ako sa zachovať v prípade takéhoto útoku. Ale bolo vo mne aj vzrušenie – z toho, že to prežijem a budem sa môcť podeliť o vzrušujúce zážitky.
Za tých osem dní, čo sme v Afganistane strávili, došlo k niekoľkým raketovým útokom. Večer, v noci, ale aj cez deň. Nedalo sa na ne pripraviť. Nedali sa čakať. Dali sa len tušiť. Po spustení sirény bolo potrebné ihneď zaľahnúť. Kdekoľvek. Na ulici. Na záchode. V sprche. V jedálni. Či v korimeku, ubytovacej jednotke pre vojakov. Tak sa dalo najlepšie uchrániť pred ničivými dosahmi rakety, najmä úlomkami a črepinami, ktoré sa rozletia s obrovskou energiou po okolí a môžu vás doslova prerezať v polovici tela. Po doznení sirény bolo nutné presunúť sa do úkrytu, ktorý bol vytvorený z betónových panelov a tam vyčkať na signál „All clear“, „všetko čisté“. Raketový útok vždy prerušil normálny život: prácu, stravovanie, relax, spánok, nakupovanie. Slovenský kaplán Slavko Ganaj zažil aj to, že kvôli útoku musel prerušiť svätú omšu.
Tábor bol však napriek častým raketovým útokom relatívne bezpečný. Najväčšie riziká číhali mimo tábora – ostreľovanie konvojov, míny, pozemné útoky. Slováci zatiaľ neopúšťajú brány vojenskej základne v Kandahári, no v neďalekom Tarin Kowte sú už súčasťou provinčného rekonštrukčného tímu, ktorý už vychádza aj mimo tábora. Riziko zranenia a smrti tým výrazne narastá.
Náš Slavko
S vojenským kaplánom Slavkom Ganajom, ktorý teraz pastoračne pôsobí medzi vojakmi v Afganistane, sme si rýchlo padli do oka. Je gréckokatolík, už trinásť rokov žije ako kňaz aj otec, oženil sa s Erikou, s ktorou majú krásnych troch synov: Jakuba, Benjamína a Slavka. Často o nich rozprával, viditeľne bol na nich hrdý. Spomienkou na najbližších mu bolo len pár fotografií a slniečkový vankúš.
Slavko ma prekvapil najmä svižnosťou a priebojnosťou. Zaujalo ma, ako rýchlo a ľahko vybavuje veci, rieši problémy, komunikuje, zariaďuje, organizuje. Čudoval som sa, kde sa v ňom berie tá vytrvalosť a energia, keď si predstavím, že ráno vstával skoro, končil neskoro večer a občas nemal pre seba ani celú noc.
Zvyčajne ráno koncelebroval anglickú omšu v miestnej Fraise Chapel, pred obedom slúžil bohoslužbu po slovensky, chodil na brífingy velenia, stretával sa a hovoril s vojakmi, navštevoval ich, popritom sa stal stabilnou súčasťou stretnutí kaplánov z iných koaličných vojsk. Od vojakov sme na neho nepočuli jediné zlé slovo, hoci nie všetci boli veriaci. Myslím si, že ho rešpektovali. Alebo aspoň tolerovali. Vedeli, že mu môžu zaklopať, keď sa budú chcieť vyrozprávať. Že ich v ťažkej chvíli jednoducho neopustí. Bol vojak presne ako oni.
Pri hľadaní názvu dokumentárneho filmu o Slavkovi mi často rezonovali slová Padre z Afganistanu, lebo aj takto sa zvykol podpisovať pod svoje e-maily. Inou alternatívou by mohlo byť aj U padreho, keďže jeho „korimek“ bol vždy otvorený pre návštevníkov a aj tabuľa vedľa hlásala, že „u padreho“ sa poskytuje duchovná služba. No inšpirovaný názvom filmu Obsluhoval jsem anglického krále som sa pohrával aj s názvom Obsluhoval som Svätého otca. Slavko, ako vyučený čašník a neskoršie seminarista, pri návšteve pápeža Jána Pavla II. v Košiciach obsluhoval najvyššieho predstaviteľa Katolíckej cirkvi, čím sa mu splnil dávny sen. Nemohol spať dva dni predtým, ani potom.
Popri tom všetkom ma na ňom udivovala ešte jedna vlastnosť: jasnosť. Bol priezračný, transparentný, úprimný, korektný. Komunikoval stručne, rázne, presne. Ako vojak. Počas návratu domov som si uvedomoval, že som získal nielen cennú profesijnú skúsenosť, ale to najcennejšie – nového priateľa.
Druhé Švajčiarsko
Ťažko robiť úsudky o tejto vojne a tejto krajine. Afganistan má všetky predpoklady, aby už nebol krajinou, v ktorej sa neustále bojuje a v ktorej je život neznesiteľný. Životná úroveň v tomto štáte by mohla byť vysoká. „Afganistan by sa mohol Švajčiarsku naozaj raz podobať, keby fungujúca ekonomika a urovnané politické pomery dokázali aspoň v náznaku vytvoriť zodpovedajúcu infraštruktúru a zaistiť bezpečnejšie podmienky pre život občanov a pre pobyt turistov,“ napísal indológ a iránista Jan Marek v knihe Dějiny Afghánistánu.
Verím, že sa raz do Afganistanu vrátim. A že to už dávno nebude bojová zóna, ale ázijské Švajčiarsko.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 18. októbra 2010. Publikované so súhlasom redakcie.