Juraj Langer (85) bol prvým riaditeľom Oravskej galérie, ktorú spoluzakladal s Ctiborom Belanom a Máriou Medveckou a manželmi Kolčákovcami. Ako vyštudovaný etnológ a historik pôsobil vo vedúcej pozícii v OG v rokoch 1965-1971. Novinám Kubín poskytol exkluzívny rozhovor zo svojho bydliska v Rožnove pod Radhoštěm.
Bývali sme v poslednom dome na vyšnom konci Zuberca v mladučkej rodine Prčovcov
Ako ste sa dostali na Oravu?
Pochádzam z Moravy, z lesného prostredia mestečka Adamov pri Blansku, ale v r. 1939 sme žili v Prahe. Keď som začal pracovať v Oravskom múzeu (15. marca 1960), existoval iba Slovenský pamiatkový ústav v Bratislave, kde pôsobili tuším dvaja alebo traja pracovníci a jeden z nich (starší človek, tuším sa volal PhDr. Rybecký) mal v referáte hnuteľné pamiatky. Prakticky to bol prevzatý zoznam z obdobia Slovenského štátu.
Ale Oravu som začal poznávať v roku 1952. Brat mojej mamy, Klaudius Ille, bol síce ženatý, ale nemali deti a tak sa z neho stal veľký turista. Na vojne sa spriatelil so Štefanom Šrobom zo Zuberca, rodina ktorého vybudovala turistickú chatu na Zverovka v Roháčoch.
Keďže moja najmladšia sestra mala choré pľúca a lekár mame povedal, že aby prežila, musí žiť každý rok najmenej mesiac vo vrchoch, vo výške okolo 1 000 metrov nad morom. Na pobyt v horskej chate sme nemali peniaze a tak nám ujko (mamin brat) dohovoril ubytovanie v novostavbe, vtedy poslednom dome na vyšnom konci Zuberca v mladučkej rodine Prčovcov. To ale znamenalo mesiac pobytu po všetky ďalšie roky do mojej plnoletosti (do apríli 1954).
Chodili ste tam aj naďalej?
Potom tam mama chodievala s mojimi sestrami a ja samostatne peši zo strážnických slávností cez Západné Karpaty do Zuberca, kde som mesiac kosieval lúky u gazdu-ubytovateľa mojej mamy a sestier. Vtedy bola väčšina domov v dedine drevená. Touto cestou som sa dostal k poznávaniu ľudových tradícií vtedy živých! Iba vtedy sa vracali povojnoví emigranti z Ameriky s dolármi a začali budovať murované domy. Tých niekoľko starších, čo v dedine stáli, bolo dielo ich predošlej generácie, ktorá si na ne zarobila v Amerike na prelome 19. a 20. storočia.
S Kolčákovcami sme debatovali o záchrane oravských pamiatok
Ako ste sa dostali pre zmenu na hornú Oravu?
V čase mojej prvej cesty som stihol poznávať Námestovsko. Vtedy sa dediny iba začínali vyľudňovať, v domoch ešte stále žili ľudia, ale polia sa prestávali obrábať, lebo sa mnohí začínali sťahovať na „Dolnú zem“. Vedeli, kde majú ísť, lebo plátennícke generácie z tamojších dedín tam už mali zakorenené rodiny predkov, lebo od konca 18. stor. tam chodievali predávať plátno a zbližovali sa s tamojšími rodinami, u ktorých aj plátno skladovali.
Keď sme už žili v Dolnom Kubíne (po niekoľkých rokoch bývania v Dlhej nad Oravou, kde manželka učila v škole), sme sa spriatelili s rodinou Kolčákovcov, ktorí sa do mesta prisťahovali z Prahy. Obaja boli absolventmi pražskej Akadémie výtvarného umenia-maliari, čo mi bolo veľmi blízke, lebo som tam za mladi chodieval tajne kresliť. Spoločne sme po večeroch debatovali o záchrane toľkých pamiatok, aké Orava vtedy ešte mala živé! A pochopiteľne naplňovanie oravskej priehrady vodou nás znepokojovalo. Obaja sme sa angažovali v komisii Okresného národného výboru založením poradného zboru pre záchranu stavebných pamiatok.
Ako to prebiehalo?
Ignác Kolčák pochádzajúci zo Sihelného mal prudkú povahu a ja zasa miernu, takže sme sa pri ostrých jednačkách s úradmi výhodne dopĺňali. Keď sme sa raz v mrazivom čase v zime rozhodli ísť spolu po ľade na ostrov (bola hmla, temer sme ho minuli), Ignác vymyslel praktické využitie Slanického kostola na galériu a ja na múzeum zaplavených dedín. Nakoniec sme ostali obaja pri galérii, lebo sa v kostole zachovalo množstvo neskorobarokového umenia (obrazy a plastiky, aké sústredili bohaté plátennícke rody zo zaplavených dedín).
Vypracoval som o tom štúdiu s návrhom na realizáciu, podal ju pamiatkarom na krajskom stredisku v Banskej Bystrici a bola vďačne prijatá. Tí tak získali príležitosť sa tým zaoberať, lebo výstavba aj ďalších plánovaných vodných diel (napríklad Liptovská Mara) im robila ťažkú hlavu. Ignác Kolčák bol už od študentských čias členom komunistickej strany a vedel dobre náš zámer ideologicky zdôvodniť! Ale iba vďaka krajským pamiatkarom sa podarilo realizáciu dôsledne dotiahnuť do konca, akokoľvek to bolo v tamojších prírodných podmienkach veľmi obťažné.
Prečo?
Vlhkosť uprostred jazera komplikovala všetky práce, ktoré realizoval Pamiatkostav Žilina. Pracovali tam robotníci z okolitých oravských dedín, takže si veľmi považovali nielen zárobky, ale aj kultúrny význam ich práce.
A politické orgány?
Ignác bol členom komunistickej strany a dobre vedel ostro „uzemniť“ každého, kto mu vtedy ideologicky odporoval! A rovnako ja, keď som vtedy zakladal Oravskú galériu výtvarného umenia orientovanú na tradičné ľudové, čiže sakrálne umenie. Výsledky našej práce, akokoľvek kritizované niektorými funkcionármi KSS, dostali podporu oddelenia pamiatok povereníctva kultúry v Bratislave, to sme si tam osobne zariadili príslušnou „politickou“ obhajobou! A funkcionári na Orave si neboli istí, keď sme sa vždy oháňali „poverením“ povereníctva kultúry.
Napokon v našej pozícii tak vzdialeného okresu sme sa nemali čoho obávať. Vedeli sme všetko ideologicky zdôvodniť takým spôsobom, že oponenti si neboli istí, koho že máme za sebou, keď sa nám tak darí! To je azda jediné vysvetlenie. Vtedajší režim nebol všade rovnaký. Na Ostravsku alebo na Vsetínsku, kde sme sa neskoršie presťahovali, by sa to vtedy isto nepodarilo.
Zbierky Oravskej galérie sa odlišujú
Myslíte si, že by z oravského umenia ostalo niečo zachované, nebyť práve vzniku Oravskej galérie?
Určite by sa niečo z oravského umenia zachovalo v Oravskom múzeu. Sám som tam nazbieral v teréne aj veľmi zaujímavé výtvarné diela z dolnej Oravy, keď som tam pracoval ešte ako študent na mesačnom praxovaní a aj neskoršie. S Oravou som sa zoznamoval, hornú som poznal z päťročných návratov z letného pobytu v Zuberci, a to cez Oravskú Lesnú a Kysuce, z Čadce alebo niekedy až z Moravy (v prvej polovici septembra) potom už napochytro vlakom do Prahy na fakultu.
Je pre vás Oravská galéria „srdcovka“?
Samozrejme, doposiaľ! Nestratil som kontakt s nasledujúcimi riaditeľmi a mnohými pracovníkmi. Oravská galéria si svoje renomé získala tak svojou polohou, v akej väčšina nepoučených návštevníkov hľadá iba etnografické expozície známe zo všetkých okresných múzeí, čiže tradičný ľudový odev a tzv. ľudové umenie. Avšak diela vystavené v Oravskej galérii sa odlišujú od väčšiny múzejných zbierok (sám som v normálnom múzeu na viacerých miestach pracoval, napríklad v Slovenskom národnom múzeu v Martine alebo vo Valašskom múzeu v Rožnove pod Radhoštěm.
Napokon Oravská galéria má v sebe hádam aj niečo, čo som vo svete pochytil z galérií tzv. insitného umenia. Bol som spoluzakladateľom subkomisie insitného umenia na Slovensku a organizátorom niekoľkých jej konferencií. Mám rád tak Dolný Kubín, ako aj Slanický ostrov, ale moja staroba mi už roky nedovoľuje sa tam znovu dostať.
Oravská galéria mala podiel na kultúrnom aj umeleckom rozvoji Oravy
Oravská galéria má veľmi dobré renomé. Čím si ho podľa vás získala?
Domnievam sa, že Oravská galéria mala podiel na kultúrnom aj umeleckom rozvoji Oravy. Sústredila záujem výtvarníkov, niekoľko Trienálií insitného umenia na Slovensku ju vždy reprezentovalo dôstojne a vďaka tomu naše zbierky priťahovali odborníkov svetových galérií tohoto typu, ktoré bývali ponajviac v Škandinávii a severozápadných štátoch kontinentu. Keď prichádzali kolegovia odtiaľ, tak stáli pred našimi zbierkami dlho so zatajeným dychom!
Príťažlivosť Oravy vytvára príroda svojou rozmanitosťou
V čom vidíte zaujímavosť či príťažlivosť regiónu Oravy? V čom je Orava iná oproti iným krajom na Slovensku? Čím si získala vás?
Príťažlivosť regiónu Oravy vytvára predovšetkým príroda jej rozmanitosťou v niekoľkých výškovo a geograficky orientovaných častiach, avšak rovnako sa to dotýka kultúry, na ktorú príroda vždy pôsobila! Z toho vychádzali aj kultúrne tradície v minulosti odlišné v jednotlivých častiach župy a tie vytvárali aj napríklad rozmanité nárečia, drevenú architektúru, mestské prostredia (Tvrdošín, Dolný Kubín, Trstená či Námestovo). Mal som možnosť sa so všetkými dôverne zoznámiť a zdokumentovať pre múzeum a galériu. Teraz som šťastný, že sa to vtedy podarilo a azda to ďalšie generácie budú môcť využívať na pochopenie osudov svojich predkov v dnes už dávnej minulosti.
Cítite sa na Orave ako doma?
Áno, na Orave sa cítim ako doma, hoci som sa tam už roky nedostal-staroba mi to nedovoľuje. A myslím si, že kultúrny potenciál Oravy bude možné ďalej objavovať a využívať naďalej.
Vyšlo v Novinách Kubín. Publikované s dovolením redakcie.
