Peter Kvasňák: Každý otec by mal syna naučiť disciplíne, čestnosti a zodpovednosti

Peter Kvasňák je katolícky kňaz pôsobiaci v Liptove. Počas duchovnej správy v kúpeľnej obci Lúčky spoznal vtedajšieho rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku prof. Tadeusza Zasępu, ktorý mu po smrti vlastného otca prisľúbil, že mu ho nahradí. Ako sa kňaz vyrovnal so stratou blízkej osoby? Čím bol pre Petra Kvasňáka jeho otec? A kým sa mu stal Tadeusz Zasępa?

S otcom som zažil všetko

Ako spomínate na vášho otca? Čo ste spolu zažili? Aký bol?

Teraz, už odstupom času, odkedy je môj otec vo večnosti, si na neho spomínam s úctou a láskou. Ako sa vraví, „o mŕtvych len dobre“. (úsmev) Ale to len na odľahčenie…

S mojím otcom som zažil všetko a každé obdobie bolo iné. Ako dieťa som bol rád, keď ma brával na nedeľný dedinský futbal. Brával ma do práce – pásol ovce a hovädzí dobytok, tak tam som sa najviac tešil, lebo tam boli zvieratá a voľnosť… Brával ma, samozrejme, do kostola. Mohol som s ním ísť na chór a sedieť na zábradlí a takto sledovať, čo sa deje vpredu a dole v kostole – to som mal prehľad.

Peter Kvasňák vpravo.

Ako študent som s ním chodieval na výlet, ktorý bol spojený s jeho prácou. Chodieval za mnou na návštevu do seminára na Spišskú Kapitulu.

Keď som už bol kňazom, navštevoval ma v Ružomberku, kde som bol kaplánom, a potom neskoršie na fary, kde som pôsobil: vo Svätom Kríži a v Lúčkach.

Podľa situácie, akú sme doma v rodine prežívali, tak taký aj bol: ak radosť, tak mu nechýbal úsmev a smiech. Ak sme prežívali bolesť, tak sa uňho objavil aj plač. Ak to bolo potrebné, tak vedel byť aj prísny na nás, na svoje deti.

Čo vám dal otec do života?

Môj otec mi dal do života asi všetko, čo mohol a čo bolo v jeho silách a možnostiach na tú dobu. Najmä mi dal výchovu, a to i rodinnú, i spoločenskú, ale aj náboženskú. Naučil ma úcte k Bohu, k ľuďom, ale aj k zvieratám.

Na môjho otca sa asi podobám v tom, že sa snažím ako on pomáhať všetkým ľuďom bez rozdielu a bez akejkoľvek odmeny a odplaty za pomoc. Len nech to, prosím, nevyznie ako chvála.

Otcovstvo je úloha na celý život. Každý otec by mal svojho syna naučiť trom cnostiam: disciplíne, čestnosti a zodpovednosti.

Otcovstvo je úloha na celý život. Keďže číslo tri je moje obľúbené číslo, tak každý otec by mal svojho syna naučiť trom cnostiam: disciplíne, čestnosti a zodpovednosti.

Kňazov zvykneme nazývať „duchovnými otcami“. Ako vyzerá také „duchovné otcovstvo“?

Vasilij Veľký na túto otázku odpovedá takto: „Starostlivosť o duše, ktoré boli vykúpené Kristovou krvou.“

Duchovný otec má byť v živote vodca a lekár duše i tela. Má spolupracovať s Božím milosrdenstvom a najmä žiť evanjelium v praxi.

Peter Kvasňák v strede.

Keď odchádza otec na druhý svet

Kedy ste prišli o otca?

Môj otec zomrel v kežmarskej nemocnici v stredu 7. decembra 2011 o 8.33 hod. po rôznych ťažkých chorobách v 76-roku života. Pochovával ho vo Veľkej Lomnici Mons. Andrej Imrich, vtedajší pomocný spišský biskup. Kázeň predniesol prof. Tadeusz Zasepa, v tom čase bol rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku.  Ja som mal vtedy 42 rokov.

Je zaujímavé, že keď mi zomrel otec, tak som v ten deň mal ráno svätú omšu a následne mi telefonovala mamka, čo sa stalo, a tak som sadol do auta a cestoval domov pre ňu a sestry. Spoločne sme išli do nemocnice, kde ležal, a opýtali sa nás, či ho chceme vidieť a či si ho oblečieme sami. Všetci sme súhlasili. Ja vo svojich farnostiach, kde som pôsobil, som veľa ľudí zaopatril a ak dokončili svoju pozemskú púť, aj domácim stále pomáhal obliekať ich príbuzných, ale keď sme prišli a videli sme nášho otca, tak som to nedokázal a dodnes neviem a nechápem prečo…

Cítil som vo svojom živote také prázdno, ale ako kňaz a veriaci človek, ktorý verí vo večný život, tak som cítil aj istú formu radosti, že sme nášho blízkeho odprevadili do večnosti.

V každej rodine je úmrtie blízkeho „stratou“ milovanej osoby.

V každej rodine je úmrtie blízkeho „stratou“ milovanej osoby.

Po smrti otca som cítil ako jediný chlap aj povinnosť prebrať zodpovednosť za rodinu, hoci už sestry majú svoje vlastné rodiny, ale rozhodol som sa aspoň postarať sa o mamku, ktorá býva pri mne na fare.

„Pán rektor“ ako druhý otec

Profesor Tadeusz Zasępa vám vraj po pohrebe prisľúbil, že sa vám stane druhým otcom.

Prof. Tadeusza Zasępu som po prvýkrát stretol 3. októbra 2008, keď sa zotavoval v kúpeľoch Lúčky, kde som ho často navštevoval a stali sme sa priateľmi. Mnoho sme spolu zažili a veľa sme spolu aj cestovali. Osobne spoznal celú moju rodinu a všetkých aj po mene oslovoval.

Keď sme prichádzali k nám cestou domov do Veľkej Lomnice, tak sa tešil niekedy aspoň na krátke stretnutie s rodičmi. Často trpezlivo načúval môjmu otcovi, chápal ho v jeho chorobe i ťažkej komunikácii. Keď som mu prišiel osobne povedať o otcovej smrti, tak mi pán rektor kondoloval a hneď mi oznámil, že sa stáva mojím druhým otcom, čo má veľmi prekvapilo a povzbudilo.

Keď som prof. Tadeuszovi Zasępovi osobne povedal o otcovej smrti, tak mi hneď oznámil, že sa stáva mojím druhým otcom, čo má veľmi prekvapilo a povzbudilo.

Peter Kvasňák, Tadeusz Zasepa. Foto: Ľubo Bechný

Bol teda Tadeusz Zasępa pre vás ako druhý otec?

Pán rektor to, čo povedal, aj splnil, a snažil sa stále si stáť za svojím slovom, nech sa dialo čokoľvek, kedykoľvek a kdekoľvek. Tak to bolo aj v tomto prípade, že keď mi ponúkol a prisľúbil, že sa stane mojím druhým otcom, tak to splnil. Ja som sa mu to snažil vo všetkom ako syn aj odplatiť, ako som len mohol, a ako to bolo v mojich silách a možnostiach.

Bol medzi nami priateľský, kňazský a rodinný vzťah. Hneď pri našom prvom stretnutí sme si padli do oka. Zdieľali sme spolu všetky radosti, ale aj starosti. Úsmev, ale aj plač. Oslavu, ale aj zradu a nakoniec aj jeho smrť a odchod do večnosti.

Jeho mottom bolo: “Som sám, aby iní neboli sami“Bol to človek s veľkým „Č“, ktorý to, čo hovoril a učil, aj vedel žiť v pokore, službe, obete a lásky ku všetkým ľuďom. Bol medzi nami taký úprimný, priateľský a bratský vzťah vybudovaný na vzájomnej dôvere, úcte, tolerancii a pomoci.

Tadeusz Zasępa už, žiaľ, tiež nie je medzi nami. Chýba vám?

Posledné okamihy života prof. Tadeusza Zasępu sa niesli v službe a odovzdanosti do Božej vôle. So smrťou vo svojom živote počítal a vedel, že raz príde, veď ju už mal dvakrát vyskúšanú, keď prežil „klinickú“ smrť a často hovoril, čo všetko pri nej zažil, a preto sa oplatí konať dobro a slúžiť Bohu a blížnym. Som rád, že som mal tú milosť spolu i s kolegom prof. Petrom Olekšákom byť pri ňom v tých ťažkých chvíľach jeho života a pri samotnej smrti v nedeľu 18. septembra 2016 o 15.00 v hodine Božieho milosrdenstva, keď sme stále v Cirkvi slávili mimoriadny Svätý rok milosrdenstva s mottom “Milosrdní ako Otec”.

V stredu 25. septembra 2013 bola na KU v Ružomberku otvorená a požehnaná nová knižnica, o tri roky neskôr presne 25. septembra 2016 mal pán prof. Tadeusz Zasepa s nami poslednú rozlúčku a pohreb – pre mňa veľká symbolika, keďže moje číslo je „tri“. Pán Boh je úžasný režisér.

Samozrejme, že ako človek mi stále chýba, ale na druhej strane mám radosť a nádej, že cez svoje utrpenie je vo večnosti a teší sa s mojím biologickým otcom.

Poďte na pivo

Veriaci chápu Boha ako Otca. Prečo sa Bohu dáva práve „otcovský“ rozmer?

Boh sám seba označuje rôznymi menami. Jedno z nich je prekvapivo osobné: Otec. To je úžasné, že On stvoril všetko a preto sa mu aj dáva rozmer „stvorenstva a otcovstva“. Samotná modlitba Pána:“Otče náš…“ nám všetko vysvetľuje, kto vlastne je Boh – Otec a prečo má tento rozmer na nebi, ale aj na zemi, Aby sme to lepšie pochopili, tak musíme sa ju pomaličky pomodliť, premeditovať a potom sme pochopili rozmer Boha ako Otca.

Synovia, nezabudnite pozvať otca na pivo, kým ho tu ešte máte.

Na záver by sme mohli pridať aspoň jeden osobný zážitok s vaším otcom. Čo myslíte?

Už ako kňaz som raz prišiel do Veľkej Lomnice, že aj doma prenocujem. Tak som pozval otca do našej dedinskej krčmy na čapované pivo. Keď sme tam prišli, tak tam bolo asi 33 chlapov, tak som všetkým objednal. Vypili a následne sme sa domov vrátili. Otec doma začal plakať a nikto sme nevedeli prečo. Mama sa ho opýtala, že prečo vlastne teraz plače a čo mu je. Jeho odpoveď bola jednoduchá: „Stále som čakal na to, že ma raz môj syn pozve do krčmy na pivo a mi ho aj zaplatí.“

Ako málo stačí si takýmto skutkom vybudovať vzťah otca a syna…

Tak, synovia, nezabudnite na to vo svojom živote a využite čas pozvať svojho otca na pivo, pokiaľ ho tu na zemi ešte máte.

foto: archív P. Kvasňáka, Ľubo Bechný

Publikované pôvodne na Otcom.sk 3. júna 2019.