Mestečko Králíky, ktoré sa nachádza v najvýchodnejšej časti Čiech v cípe medzi Sliezskom a Moravou, je už viac než tristo rokov pútnickým miestom.
Musíte sa – ako pútnici nádeje – vyštverať na horu Matky Božej, kde vás víta milostivý obraz Panny Márie Snežnej. Daroval ho kráľovohradecký biskup a zakladateľ tohto pútnického areálu Tobiáš Ján Becker.
Králíky majú svoju podmanivú atmosféru: zaujme vás nádherná príroda, ktorej dominuje barokový kláštor a kostol Nanebovzatia Panny Márie. Svojou polohou vysoko nad mestom, pôvodne nemecky nazývaným Grulich, máte pocit, že ste skutočne “nad vecou”.
Počas komunistického režimu tu po akcii K v roku 1950 zriadili internačný kláštor. Našli sa tu všetci: augustiniáni, verbisti, lazaristi, saleziáni, dominikáni, premonštráti a členovia ďalších reholí. Nechýbali jezuiti.
Na začiatku likvidácie reholí v 50-ych rokoch 20. storočia tu internovali 228 rehoľníkov, inak tu pobývalo pod kontrolou príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti do 130 zasvätených mužov. Museli manuálne pracovať, nemohli sa stýkať s verejnosťou a tí, ktorí im pomáhali, boli potrestaní.
Internačný kláštor na Králíkách zrušili až v roku 1960, keď tu nasťahovali rehoľné sestry, ktoré však boli tiež pod prísnym dohľadom komunistického režimu. Kostol znovu sprístupnili až v roku 1968. Postupne a pomaly sa počas politického obmäku obnovili aj púte.
Internáciu na Králíkách zažil aj františkán Benedikt Holota, nevšedný 103-ročný youtuber. “A on říkal, to byly nejkrásnější Vánoce v mém životě, protože jsme neměli vůbec nic a měli jsme jenom jeden druhého. A to bratrství bylo velmi krásné. A pro řeholníky on říkal, to byla nejlepší formace pro řeholní život. Dnes bych to všem doporučoval. Samozřejmě se u toho dnes člověk směje, ale to říká stoletý řeholník opravdového poctivého života.”
Takto spomína biskupský delegát pre pútnickú svätyňu na Hore Matky Božej dp. Karel Moravec, ktorý nás na sprevádza na mariánskej hore. Dôvodom nášho putovania je dokumentovanie príbehu jedného z internovaných rehoľníkov, a to jezuitského frátra Martina Viskupiča. Nútene tu pobudol v rokoch 1956-1960. Pridelili mu starostlivosť o kravy – pásť, dojiť, čistiť. Bol na to iba sám s ďalším bratom Jánom Kročkom.
“O neľudských podmienkach kláštora a osobitne brata Martina Viskupiča svedčí aj stav dobytka na Králíkách v roku 1958. Bolo v ňom 20 kráv, 6 jalovíc, 14 oviec, 30 ošípaných, 361 sliepok a 200 kuriat. Ošetrovanie takého množstva dobytka bez väčšej mechanizácie bolo naozaj vyčerpávajúce,” píše teológ prof. Ladislav Csontos vo svojej novej monografii Dobrý a verný služobník brat Martin Viskupič SJ.
“Martin Viskupič sa dožadoval zlepšenia pridaním ďalšieho ošetrovateľa a lepším dodávaním krmiva. To sa nepozdávalo v hodnotení zmocnencovi kláštora Karlovi Bezvodovi. Za obdobie od 19.3.1958 do 7.6.1958 opisuje, že Martin Viskupič všemožne vyhľadával a zadával podnety k narušeniu poľnohospodárskej výroby, keď si žiadal pomocných pracovníkov na prípravu sečky pre dojnice, ktorú mal vykonávať iba s bratom Jánom Kročkom, ktorý bol druhý ošetrovateľ. Zmocnenec sa sťažoval, že nerešpektoval jeho rozkazy, aby kravy pásol. Dotklo sa ho, že ho pred inými rehoľníkmi nazval najväčším vykorisťovateľom zo všetkých vykorisťovateľov. Ešte viac to, keď vyhlásil, že súčasné zriadenie v ČSR je nezákonné, a preto nebude poslúchať, lebo je zamerané proti pracujúcim, že komunisti si robia s ľuďmi, čo chcú, ako tomu bolo v prípade, keď ho v noci zobrali a odviezli do koncentračného kláštora, kde musí drieť ako najhorší otrok. Celé zriadenie, hoci je to komunizmus, je najhorším otroctvom a ľud je prinútený drieť ako otrok, pričom prehlásil, že on má kravy iba dojiť. Napokon mu prekážalo aj to, že nenahlásil návštevu svojho brata, s ktorým sa stretol pri miestnom cintoríne, čo mu špicli hlásili, že išlo o jeho rodného brata.”
Komunizmus je najhoršie otroctvo.
martin viskupič
Zmocnenec kláštora na Králíkách hodnotil brata Martina Viskupiča, ktorý by po pracovnej stránke patril k najlepším pracovníkom, prekážalo mu však, že „v klášteře králickem se sám ze své iniciativy staral o výzdobu kostela, na kteroužto vynakládal finanční obnosy ze svých prostředku. Charakter pevný, naprosto kladný a nesmlouvavý k Bohu, k cirkvi římskokatolícké, Vatikánu a všem kněžím, slepý nástroj cirkve k použití pro každý i násilný čin k svým odporcům. Naproti tomu charakter naprosto záporný ke všemu pokrokovému, nebezpečný vůči lidem hájicím lidové demokracie a socialismus, včetně příslušníků komunistických stran.“
Brata “Marcinka”, ako Martina Viskupiča neskôr familiárne nazývali, zatkli v novembri 1960 a krátko nato odsúdili za poburovanie na 2,5 roka.
Nechcel sa nechať ďalej zotročovať.
Po prepustení na amnestiu v roku 1962 sa zamestnal v trnavskom cukrovare, päť rokov pomáhal na fare v Dolných Voderadoch a po prevzatí správy kostola Najsvätejšej Trojice jezuitmi v roku 1969 sa stal kostolníkom. Túto službu konal až do svojej smrti v roku 1994.
Aj o tom je náš nový film. O dobrej, vernej, skromnej, tichej službe “obyčajného” kostolníka – ktorá však, ako by doplnil františkán Benedikt Holota, chveje celým vesmírom.
fotky z dronu: Lukáš Faltus