František Mikloško: Mladí pragmatici sa vedia vyhraniť voči korupcii, ale nemajú víziu

Muž viery, slovenská legenda či posledný kresťanský samuraj. Aj takéto hodnotenia sa dostali Františkovi Mikloškovi pri jeho vlaňajších sedemdesiatinách. Voliči v budúcom roku rozhodnú, či sa k jeho hodnoteniu pridá aj nová funkcia. Nedávno totiž ohlásil kandidatúru na prezidenta. 

Prečo ste sa rozhodli kandidovať na prezidenta Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnia na budúci rok?
S výzvou kandidovať ma oslovili ľudia, ktorých si veľmi vážim a s väčšinou z nich ma spája November 1989 a roky po ňom. Bola to aj generačná výzva, aby sme spolu ešte zabojovali. Odkaz Novembra 1989 nie je dokončený a zatiaľ len v platforme Za slušné Slovensko a námestiach v marci 2018 sa zrodila nádej, že by sa v ňom mohlo pokračovať. Na výzve za moju kandidatúru boli podpísaní aj dvaja predstavitelia spomínanej platformy.

Je vaša kandidatúra istá alebo bude závisieť od získanej občianskej podpory?
Moja kandidatúra je istá. Samozrejme je podmienená zozbieraním najmenej 15-tisíc podpisov, aby som mohol kandidovať. Nie je to jednoduchý proces, ale spolu s priateľmi sa už o to významne snažíme.

Máte už 71 rokov. Nie je to privysoký vek na zastávanie funkcie prezidenta?

71 rokov nie je málo, ale, ak mi dá Pán Boh zdravia, pokúsim sa ešte o to.

Absolvent sociológie Jakub Lipták o vašej kandidatúre napísal: „Keď niekoho odmietnu raz, núkať sa druhýkrát je trúfalé. Keď ho odmietnu dvakrát, núkať sa do tretice je prejavom zúfalstva.“ Stretol som sa však aj s opačným názorom, že práve v budúcoročných prezidentských voľbách máte najväčšiu šancu uspieť. Prečo ste sa rozhodli kandidovať po tretí raz?

Vo verejnom živote som päťdesiat rokov. Dvadsať rokov v disente, tridsať rokov v politických pozíciách a v publicistike. Keby som sa na tejto ceste mal obzrieť a počítať len víťazstvá, celé to snaženie by nemalo význam. Pre mňa mala význam celá tá cesta, to angažovanie sa. Iba ono vytvára pre mňa celistvú hodnotu, ktorá dáva môjmu životu zmysel. V tomto zmysle rešpektujem každý názor, ale rozhodujem sa znovu ja sám.

V prípade, že sa stanete prezidentom, by ste sa funkcie hlavy štátu ujali po Andrejovi Kiskovi. V čom sa cítite byť podobný so súčasným prezidentom? Čo zas cítite ako najväčší rozdiel?

Ak by som bol zvolený za prezidenta, prebral by som na seba nielen päťročné pôsobenie Andreja Kisku, ale všetkých predchádzajúcich prezidentov. Mojou úlohou by bolo zobrať toto všetko na plecia a snažiť sa posunúť to ďalej. Ak by som bol zvolený za prezidenta, bol by som vystavený novým výzvam, ktoré sa nebudú dať celkom porovnať s predchádzajúcimi obdobiami. Andreja Kisku si vážim, jeho politický vrchol vidím práve v jeho postojoch počas marcových námestí 2018. Jeho výnimočný prínos vidím v jeho charizme prihovoriť sa obyčajným ľuďom.

Je potrebné pre vás získať aj stranícku podporu? Bude za vami stáť KDH?

Samozrejme, stranícka podpora môže kandidátovi len pomôcť. Ale ja som občiansky kandidát, ktorého oslovili ľudia z rozličného názorového spektra, a preto nebudem prijímať stranícku podporu spojenú s podmienkami, ktoré by mi poprípade nejaká strana mala dať. Či ma podporí KDH, záleží len od nich.

„Človek vo vypätých chvíľach života odkrýva svoju identitu,“ povedali ste v marci na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí. Prežívate aj dnes vypäté chvíle? Aké sú to? Ako ich riešite?

Prežívam to isté napätie ako v mnohých podobných životných i politických situáciách – aby som obstál tak, aby mi v mojom vnútri zostal pokoj a pocit, že všetko je tak, ako má byť. Ako ich riešim? Mám vzácnych priateľov, mám fantastickú manželku a verím, že na príhovor môjho anjela strážneho a obľúbených svätých neurobím nejakú veľkú chybu (úsmev).

Nachádza sa aj slovenský národ vo vypätí? Čím je Slovensko skúšané dnes?

Slovensko a slovenský národ dnes prežíva čas skúšky. Svoj príbeh končí generácia, ktorá niesla – či už priamo alebo sprostredkovane cez svojich predkov – fascinujúcu skúsenosť 20. storočia. Dnes sa dostáva do prvej línie generácia mladých pragmatikov, ktorá sa síce vie negatívne vyhraniť napríklad voči korupcii, klientelizmu a podobne, ale nemá pozitívnu víziu, ktorá by bola ukotvená v slovenskej tradícii a zároveň by bola európska. Kresťanstvo by malo mať dnes znovu nezastupiteľné miesto v slovenskej spoločnosti, ale musí nájsť svoju silu a sebavedomie a musí sa vedieť otvoriť pozitívnej konfrontácii so sekulárnym svetom. Zatiaľ na tejto ceste, žiaľ, zaostáva.

Kresťanstvo by malo mať dnes znovu nezastupiteľné miesto v slovenskej spoločnosti, ale musí nájsť svoju silu a sebavedomie a musí sa vedieť otvoriť pozitívnej konfrontácii so sekulárnym svetom. Zatiaľ na tejto ceste, žiaľ, zaostáva.

Slovenská história je bohatá na zlomové osmičkové roky. V tomto roku si pripomenieme sté výročie vzniku Československej republiky. V čom vidíte dôležitosť udalostí z 28. a 30. októbra 1918?

Slovenské dejiny treba vnímať v ich celistvosti. Boli sme súčasťou Veľkej Moravy, čo nám asi navždy zanechalo v duši čosi z východnej hĺbavosti, boli sme súčasťou západnej, uhorskej histórie, ktorá nás obohacovala, robila súčasťou všetkého európskeho diania a v ktorej sme boli stále prítomní a boli sme súčasťou Československa, kedy sme ako národ najrýchlejšie vyrástli na poliach politického, kultúrneho, spoločenského a náboženského života. Neviem si celkom dobre predstaviť, ako by niekto toto všetko chcel spochybniť.

Pred 80 rokmi, taktiež v osmičkovom roku – v auguste 1938 – zomrel Andrej Hlinka. Môže byť jeho osobnosť ešte inšpiratívna aj dnes?

Dovolím si byť trochu výlučný. Za komunizmu som napísal dva články o Andrejovi Hlinkovi. Bolo to súčasne v samizdatoch Hlas Slovenska a Fragment K. Jeden sa volal Slovenské hroby a druhý Kde je hrob Andreja Hlinku?. V roku 1987, presne v deň výročia Černovskej tragédie, sme boli na černovskom cintoríne piati ľudia: Jozef Jablonický, Ján Čarnogurský, Anton Selecký, ja a jedna miestna babička. 21. augusta 1990 sme boli v Ružomberku na prvých, slobodných, celonárodných oslavách Andreja Hlinku a Jána Čarnogurského, ako prvého podpredsedu vlády a mňa, ako predsedu parlamentu prítomní nacionalisti vypískali. Mohol by som sa ich opýtať, kde boli za komunizmu, ale nestojí to zato. V mojej knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom hovorím, že Andrej Hlinka je jedna z najvýznamnejších osobností slovenského politického života. Andrej Hlinka je aj dnes inšpiratívny svojím totálnym, nezištným nasadením pre dobro ľudí tejto krajiny.

Andrej Hlinka je aj dnes inšpiratívny svojím totálnym, nezištným nasadením pre dobro ľudí tejto krajiny.

Podľa jedných historikov Andrej Hlinka ľudí spájal – napríklad cez početnú ľudovú stranu, podľa iných historikov bol osobnosťou, ktorá ľudí rozdeľovala napríklad konfesionálne. Podľa vás Hlinka spájal či rozdeľoval?

Andrej Hlinka bol vodcovský politik, ktorý úspešne pôsobil vyše tridsať rokov. V tomto je ho ťažké s niekym porovnať. Zároveň si viem ako dlhoročný politik predstaviť, že jeho kult v strane rástol a ľudia okolo boli tak trochu závislí aj od jeho priazne. Ale jeho dohoda s Martinom Rázusom nakoniec svedčí, že v konečnom dôsledkom politicky spájal. Neviem si celkom dobre predstaviť, v čom Andrej Hlinka mohol nábožensky rozdeľovať? Veď celý čas jeho pôsobenia sa skôr bránil voči centrálnemu smerovaniu, ktoré bolo skôr nepriaznivo naklonené katolicizmu a cirkvi.

A, napokon, aký má byť politik? Je cieľom politiky spájať alebo rozdeľovať?

Politik by mal ísť za svojou víziou. Nemal by sa prispôsobovať náladám väčšiny, mal by mať ambíciu, túto väčšinu trpezlivo a v rámci politických možností viesť. Z takéhoto trpezlivého, ale najmä láskavého postoja budú potom vyrastať situácie, ktoré už politik celkom neovplyvní a oni ukážu, nakoľko bude ľudí spájať a nakoľko sa bude musieť vo vážnych veciach aj postaviť za svoj názor. Politika je kráľovské povolanie a neexistuje pre ňu vopred predvídateľná schéma.

Politika je kráľovské povolanie a neexistuje pre ňu vopred predvídateľná schéma.

Podľa jedného z výskumov European Values Study (EVS) sa Slováci necítia šťastne. Ako je to s vami? Vy ste „šťastný“?

Čítal som také vyznanie: „Na nič si nesťažujem, za všetko som vďačný!“ Samozrejme, šťastie dosť záleží aj od takých vecí, ako je zdravie a aspoň trochu peňazí na slušný život. Ja som najviac vďačný za moju rodinu, za priateľov, za manželku a za to, že som mohol byť pri mnohých udalostiach tejto krajiny. Teda, ak som takto vďačný, som aj šťastný.

Na Slovensku sa podľa EVS menej ako 9 percent ľudí cíti byť veľmi šťastnými. Prečo to tak je?

Na Slovensku chýba v živote aspoň trochu radosti. Neprináša ju televízia, ani médiá. Tieto hovoria len o nešťastiach a násilí. Neprinášajú ju ani politici, ktorí v ostatnej dobe veľmi zhrubli. Nemáme žiaľ veľa osobností, ktorí by vedeli túto radosť aspoň troch vyslať k ľuďom. Je to téma na vážne a úprimné zamyslenie. Ideologické riešenia nám radosť isto neprinesú.

Aké je z toho východisko, môžeme byť šťastnejší? Zmenia to politici, cirkev, rodina? Zmení to nový prezident SR?

Je to, samozrejme, výzva pre všetkých menovaných. Ja vidím veľkú nádej v malých kresťanských spoločenstvách všetkých cirkví, vidím nádej v treťom sektore, kde stretávam mladých, zapálených a nezištných ľudí. Ozajstná obroda môže prísť len zdola a to, samozrejme, môže chvíľu trvať. Ale na Slovensku sa vždy našli ľudia, ktorí posunuli beh dejín dopredu. Takže som stále optimista.

foto: archív F. Mikloška

Pôvodne vyšlo 16. júla 2018, aktualizované 11.9.2024.