Pedagóg a spisovateľ Anton Lauček píše zľahka. Iba tak. Edície krátkych glos, príbehov a zážitkov sa stali známymi a populárnymi. Aj teraz dokončuje nové Iba tak s podtitulom Zachráň sa, kto môžeš. Literárne sa však venoval aj osobnosti Andreja Hlinku či tragédii v Černovej z roku 1907, ktorej stodesiate výročie si pripomenieme na jeseň tohto roku.
Asi najzákladnejšia otázka na spisovateľa je – kde čerpá inšpiráciu. Odkiaľ sa berú témy pre vaše knihy?
Mnohokrát sa stačí rozprávať s ľuďmi. Chodím na besedy a „čítačky“ po celom Slovensku (za posledné štyri roky ich bolo hodne cez tristo) a najmä pri neformálnych posedeniach sa dozviem veľmi veľa. Účastníci sa často pochvália vyžalujú, ponadávajú, povyzrádzajú, poklebetia… Treba si len zapamätať, zapísať, rozviť ponúkané témy, vybaviť ich fantáziou a vypointovať.
Ste rodák z Černovej a mnoho vašich diel súvisí s osobnosťou Andreja Hlinku či s Černovčanskou tragédiou z roku 1907. Aké miesto vo vašom živote a zvlášť v literatúre má táto dolnoliptovská dedinka?
O Andrejovi Hlinkovi sa mi podarilo napísať historickú novelu s názvom Andrej a pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia divadelnú hru. Ani kniha ani hra nie je o politike. Chcel som ukázať jeho detstvo a dozrievanie národného cítenia mládenca neobyčajne vnímavého a preciťujúceho krivdy, ktoré sa v čase zosilňujúcej maďarizácie diali. A čo sa týka Černovej a tiež Ružomberka a Dolného Liptova, spomínam ich prakticky v každej zo svojich knižiek. Či už v románoch, poviedkach alebo v beletrizovaných žánroch publicistického štýlu, ktoré v posledných rokoch píšem.
Čerpá ešte Černová z myšlienok a hodnôt Andreja Hlinku alebo si dostatočne pripomína iné osobnosti, ako napríklad Vendelína Javorku?
V Černovej sa rodáci snažia dodržiavať tradície a v rámci nich si aj pripomínať svojich rodákov a ich zásluhy. Treba veriť, že to zostane. Hoci už pomaly budú v tejto mestskej časti prevažovať nie Černovčania. A čo sa týka Vendelína Javorku a iných rodákov menej známych, viac osvety v tomto smere medzi občanmi a hlavne medzi školskou mládežou by mohlo veľmi pomôcť.
Je spomienka na černovský 27. október 1907 stále prítomná medzi obyvateľmi? Toho roku sa bude pripomínať už 110. rokov od tejto smutnej udalosti. Bude mať Černová čo ponúknuť?
Spomienka na tieto udalosti pretrváva a bude, myslím si, pretrvávať dlho. Pamätníci už nežijú, no žijú ich potomkovia a mnohí z nich vedia zaujímavo rozprávať aj o tom, čo sa dialo ešte roky po masakre. Skoro každú rodinu vtedy udalosť poznačila a mnohé príbehy nielen účastníkov, ale aj ich potomkov boli tragické. Nedávno som dokončil štvordejstvovú divadelnú hru s názvom Masakra v Černovej (27. októbra 1907 na túto dedinu zostúpil Boh. Zostúpil na ňu skrz utrpenie). Písala sa mi ťažko, lebo to najdramatickejšie – kone a koče prichádzajúce do dediny, hajdúch bičom šľahajúci na všetky strany, stovky dedinčanov zatarasujúcich cestu, streľba do davu, množstvo mŕtvych, desiatky ranených – to sa nedalo ukázať na javisku. Riešilo sa to v náznakoch za scénou. Hra je potom v prvom rade o osobných ľudských drámach – dievča a chlapec, ktorí sa plánujú prví v kostole zosobášiť, ale ona pri streľbe umiera a príbeh vdovy Kataríny Debnárovej, matky siedmych drobných detí, ťažko ranenej. Text je už odovzdaný, čaká sa na realizáciu. Hru by mali černovčanskí ochotníci hrať práve pri príležitosti okrúhleho výročia masakry.
Už niekoľko rokov vydávate úspešné a vtipné dielka Iba tak. Dá sa písať iba tak?
Budem citovať úvod do jednej zo spomenutých knižiek: „Literatúra by mala ponúkať človeku hlavne krídla na let vznešenou krajinou dobra, fantázie, nežného smútku a nádeje. Dá sa to robiť so zaťatými zubami, úporne ukladať riadok po riadku, prípadne do odpadnutia chrliť celé strany v extáze nadšenia z toho, čo všetko je dovolené čitateľovi sprostredkovať. Alebo sa môžete pokúsiť o pár slov na zamyslenie, úsmev, poučenie aj ľahko-vážne a s byľkou nadsadenia, jednoducho a iba tak.“ V týchto knižkách s rozmerom 15×15 cm možno nájsť beletrizované žánre publicistického štýlu – ide o mikropoviedky, besednice, glosy, historicko-kulturologické reflexie, pohľadnice, eseje a pod. Na prečítanie jedného textu stačí pár minút. Potom môžete knihu odložiť a znova sa k nej vrátiť. Nemala by unaviť…
Musí mať spisovateľ dobrý pozorovateľský talent? Zdá sa, že na napísanie krátkeho úsmevného príbehu vám stačí veľmi málo – napríklad cesta vlakom, stretnutie s mormónmi či zážitok z divadla.
Niekedy stačí jedna veta, ktorú počujete, a tá sa dá rozviť do príbehu. Alebo sa pustíte do reči s niekým úplne cudzím v kupé vo vlaku a môžete ho hneď aj vsadiť do nejakého príbehu, ktorý človeka napadne pri rozhovore s dotyčným. S mormónmi som sa viackrát stretol v Žiline, chceli ma asi evanjelizovať na svoj spôsob, no zdá sa, že som ich vždy nejako pomýlil. Vďaka nim som mohol napísať do knižky až tri príbehy a každý je na úsmev. Ale sú to slušní mladí ľudia, rád som sa s nimi porozprával. Dokonca, keď vyšla knižka, kde ich spomínam, sa mi jeden z nich ozval. Vyjasnili sme si písomne pohľad na ich „evanjelizáciu“. Ale v dobrom.
Keď porovnám prvé diely Iba tak s tými „ostatnými“, zdáte sa mi byť kritickejší voči spoločnosti a medzi humorné story sa kde-tu objaví aj veľmi vážny. Je to iba môj dojem alebo badáte na sebe, že máte menej dôvodov na úsmev?
Mrzí ma, že v poslednej dobe vychádza veľa textov plných obscénnych príbehov, násilia a verbálnej pornografie najhrubšieho zrna. Čiže vedľa kvalitnej beletrie a brakovej literatúry sa buduje kategória takzvanej odpadovej literatúry. Darmo nás mnohí presviedčajú, že ide moderný trend, úplne normálny a mal by to čítať každý, kto chce byť „in“. Žumpa zostane žumpou. Znesiete ju doma? Prístupnú pre deti? Veď neskutočne páchne… Nielen v knižnici, ale aj v duši!
Spisovateľa sa nemožno neopýtať na dve otázky: čo chystáte ďalej a čo práve čítate?
Píšem ďalšie Iba tak pod názvom Zachráň sa, kto môžeš. A chystám sa na premiéru mojej hry pre deti a mládež Najkrajšia ozvena. Je o zjaveniach vo Fatime. Skúšajú ju, pokiaľ viem, mládežnícke súbory v Zákamennom (plánovaná premiéra v júni) a v Oravskej Jasenici (v septembri). Čítam teraz nádhernú historickú prózu Cheopsov učiteľ, autor Albert Salvado. Aj slovenský preklad Martina Gajdoša môžem označiť za famózny.
foto v článku: archív Antona Laučeka
