Jeho divadelné hry sú známe: Človečina, Pavilón B, Jánošííík, Desatoro-Sedem hlavných hriechov-Stvorenie sveta. A mnohé iné. Je spisovateľom, dramaturgom, hercom, textárom, spevákom a režisérom. Na pár otázok odpovedá Stanislav Štepka, zakladateľ Radošinského naivného divadla.
Kde a kedy sa vo vás zrodil nápad napísať divadelnú hru? Aké to bolo po prvýkrát?
Keď som na samom začiatku šesťdesiatych rokov v televízii uvidel prvú semaforskú hru Člověk z půdy, niečo sa vo mne pohlo. Akoby pokyn či výzva napísať a uviesť čosi podobné aj u nás: s pesničkami, s poéziou, humorom. Na niekoľkých mládežníckych popoludniach v Radošine som si už predtým s nádejným miestnym dorastom vyskúšal svoje prvé monológy, scénky i piesne, až nakoniec na Vianoce v roku 1963 som sa odvážil predstúpiť pred vidiecky ľud s mojou prvou kabaretnou hrou Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. Samozrejme, viac by sme v súvislosti s uvedením mojej prvotiny mohli hovoriť o odvahe ako o divadelnom čine… Ale zato vzniklo Radošinské naivné divadlo, ktoré nám už potom nikto nevytĺkol z hlavy.
Ako sa tvorí taká divadelná hra? Kde beriete námety a inšpiráciu?
Námety a inšpirácia sú všade: čítajte noviny, počúvajte ľudí v električke alebo v krčme, čítajte nápisy v podchodoch… Spomedzi mnohých nápadov začne vo vás hlodať ten jediný, najprenikavejší, nechajte ho v sebe dozrieť a potom je to už len pekná práca: pri písaní začnite prvou vetou…
Z predstavení RND cítiť lásku k Bohu a životu. Môžete o tom povedať viac? Kto je pre vás Boh? Kde sa vo vás berie toľká neha a porozumenie pre život? Ako to, že ste nespyšneli a ste úplne normálny?
Už som to raz povedal a rád to zopakujem: Čím viac človek vie, tým viac sa ho zmocňuje bezmocnosť a najmä pokora. Iba hlupáci – a sú ich na svete celé divízie – všetko vedia. A o ničom nepochybujú. A ak – tak iba o svojej jedinečnosti a nenahraditeľnosti. A tí, ktorým dal Pán Boh rozum, zase vedia, že dokopy nič nevedia… a bez Boha by boli ničím. A tak mu pokorne adresujú svoje modlitby, dokonca aj za tých druhých… Napríklad – aby nám osvietil naše zadubené hlavy a srdcia… aby nás zbavil nemiestnej pýchy a dodal nám úcty a pokory. Tak nejako s ním vediem reč i ja. V čase, keď sa mi nedarí, ale aj darí.
Vidíte nejaké rozdiely medzi Českom a Slovenskom? Aké?
Tie ekonomické vidí každý. A tak nečudo, že sa odzrkadľujú aj v kultúrnom rozvoji. V Čechách sa nakrúca oveľa viac filmov a vôbec – viac sa dáva do kultúry. Ak sa s Čechmi porovnávame, dobre robíme. Máme čo dobiehať a na čom pracovať.
Je iná situácia v slovenskej a v českej kultúre?
Je. Povedzme v oblasti divadla. V Čechách už dávno neorganizuje a neriadi divadlá ministerstvo kultúry, kým na Slovensku ešte z ministerstva do mnohých divadiel plynú štátne prostriedky, aby niektoré divadlá prežili… V Čechách a na Morave hrávame vo vynovených divadlách a domoch kultúry, v ktorých je radosť hrať. Na Slovensku je to, žiaľ, skoro naopak: divadlá a domy kultúry chátrajú a vidieť na nich, že nemajú skoro žiadnych majiteľov. Napríklad v takom moravskom Novom Jičíne nečakajú na peniaze, čo im pošlú z Prahy. Tí, čo žijú v Novom Jičíne, tuším všetci robia všetko pre to, aby v ich meste bolo také divadlo, v ktorom pravidelne radi a bez obáv privítajú tých najlepších a najzaujímavejších z československej divadelnej scény.
Existuje nejaká otázka, na ktorú sa vás žiadny novinár nepýtal? Aká napríklad? Aká by bola na takúto otázku odpoveď?
Nikto sa ma doteraz nespýtal, čo si myslím o úrovni slovenskej divadelnej kritiky. To však nie je na krátku odpoveď, ale na dlhú esej. Raz sa k tomu hádam dostanem.
Za rozhovor ďakuje
Matúš Demko
Časť rozhovoru vyšla v Katolíckom týdeníku č.20/2007. Publikované na Postoy.sk 25.5.2007.
