Potreboval by som ešte jednu, nejako mi je v tomto svete zima.
Je vám niektorá koža prijateľnejšia a príjemnejšia ako iná?
Nevyberal som si ich v módnej konfekcii. Neodkladám si ich do šatníka. Tak mi narástli. Spolu tvoríme jeden celok. Ale nie každá má rovnakú trvanlivosť. Koža horolezca sa mi už lúpe.
Viete sa vždy zmestiť do kože? Do ktorej z týchto siedmich?
Ak máte na mysli, či mi niektorá z nich nie je tesná, tak je to koža podnikateľa. Ale podnikateľ živí básnika, tak ho musím akceptovať – aj keď ma „sťahuje“.
Ide vám občas aj o kožu?
To mi ide stále. Komu nejde? Každý deň nám pripravuje dramatické prekvapenia.
Na Wikipédii je o vás publikovaný článok. Čo by ste z neho vybrali vy, aby ste nám ukázali svoju spisovateľskú kožu?
Redaktor Wikipédie tam napríklad uvádza: „Vo svojej tvorbe hľadá látku v nažitom, najmä vo vlastnom mnohorozmernom živote, v ktorom je viacnásobným solitérom: Odchovaný horolezectvom, športom bez divákov. Verný svojmu osobnému erbu – skalnej ruži. Pražský študent publikujúci slovenské básne na stránkach českých časopisov. Žijúci dobrovoľne na vidieku mimo rušných centier kultúrneho diania. Ale aj solitérny typ kozmopolitu, ktorý sa vyberie na cestu okolo sveta, aby sa nadýchal jeho neporiadku, a zasa sa vrátil do horskej samoty.“
Z akých koreňov vyrástol takýto „komplikovaný“ solitér?
Moje korene sú na dolnom Liptove. Otec, jeden z prvých černovských inžinierov, sa usadil v Košiciach, celý život pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na katedre deskriptívnej geometrie. Amatérsky maľoval. Zdedil som od neho predstavivosť, priestorové videnie, lásku ku geometrii aj lásku k výtvarnému umeniu. Mama má pedagogické vzdelanie, učila ročníky 1. – 4. Za dobrú knihu by dala poslednú korunu. V mladosti hrala na organe, doma na klavíri, dlhé roky pôsobila v Speváckom zbore košických učiteľov, dodnes diriguje Chrámový spevácky zbor Andrej v Ružomberku. Od nej som zdedil lásku k literatúre a hudbe. Môj otec bol horolezec. Mám odloženú vzácnu fotografiu z vrcholu Zlobivej vo Vysokých Tatrách, na ktorej sú zachytení otec s mamou – otec má cez plecia prehodené konopné horolezecké lano a mamu, vtedy 17-ročnú krásnu mladú ženu, drží okolo pliec. Mama spomína, že až „tam“ si musela vyliezť pre prvý bozk.
Keď ste študovali na vysokej škole, prebiehala najtvrdšia normalizácia. Podarilo sa komunistom znormalizovať aj vás?
U mňa sa prejavil opačný efekt. V oficiálnom dusne som pomerne presne vedel, čo mi nevonia, a odtiaľ bol len krôčik k tomu, aby som objavil tajne rozmnožované verše básnika Václava Hraběho, ale aj kamarátsku komunitu s poetkou Zuzanovu Trojanovou okolo samizdatovej revue v doskách zo starej džínsoviny, ktorú si podávali z rúk do rúk len prísne zasvätení. Navštevoval som autorské večery Zeleného peří Miroslava Kováříka. Chodieval som si čítať čerstvé nápisy na Werichovom múre. Zažil som maliara Jana Zrzavého, básnika Vladimíra Holana, atď… Pred pár dňami som od básnika Jána Buzássyho prijal pozvanie na šálku čaju. Vypili sme ju v jeho dome v Líščom údolí a rozprávali sme sa o týchto veciach. Aj on sa mi otvoril. Zhodli sme sa na tom, že práve zlo často pomáha vymedziť sa v opačnej polohe. Naopak, ak sa človek nemá voči čomu vymedziť, môže to mať v živote ťažšie s identifikáciou seba samého.
Pri pohľade na váš životopis sa každý musí nevdojak spýtať: ako to človeka s technickým vzdelaním priviedlo na dráhu básnika? Musí technické myslenie nevyhnutne odporovať tvorivému?
Myslím, že nemusí, ale treba diferencovať. Pozrime sa, ako je ustrojený človek. Má dve nohy, aby stál pevne. Dve ruky, aby vedel objať. Dve uši, aby počul stereo. Dve oči, aby videl 3D. A dve mozgové hemisféry. Obvykle je jedna dominantná. Niektorí ľudia majú umelecké vlohy a fóbiu z matematiky, ekonómie a techniky, iní majú vyslovene technokratické myslenie a návštevu galérie považujú za stratu času. Ja by som sa nezaradil ani do jednej z uvedených skupín. Cítim v sebe symetrickú bytosť.
|
Znamená to, že ste súčasne aj prozaik, aj poet? Nevíťazí vo vás len jedna z týchto „profesií“?
Je to ináč. Pohybujem sa na rozhraní žánrov. Vydal som viaceré zbierky básní, ale aj poéziu v próze, poému, básnické epištoly, zbierku lyrických poviedok, básnickú prózu, do ktorej je začlenená básnická reportáž, jedna báseň v próze vyšla v 27 jazykoch. Ostatná zbierka básní Zápisník lyrického spravodajcu (2008) bola označená ako „informačná lyrika“ (D. Hevier). Literárny vedec Milan Jurčo túto moju trasu nazval „žánrovou hrebeňovkou“. Iné moje knihy, ktoré sa javia ako vybočenie z trasy, sú výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo.
Stretnutie v tvorivej trojici – Ján Kudlička, autor obrazovej časti a hlavný protagonista knihy, Pavel Choma, autor knižného dizajnu, a ja, autor textu – predstavovalo pekné obdobie. Naša spolupráca na spoločnom tvare trvala viac ako dva roky. Pokiaľ ide o môj text, základný kompozičný oblúk som vyklenul z Kudličkových abecied, krátkych reflexií umelca, ktoré si písal pre vlastnú potrebu na rôzne slová podľa abecedy: A – archetyp, B – Beethoven, C – cit, D – domov, a tak ďalej až po Z – zázrak. Dej sa teda v prvom pláne odohráva od pojmu k pojmu, po línii posúvania obraznosti, zatiaľ čo biografická línia je odsunutá do druhého plánu. Táto „technika“ napomohla tomu, že čitateľ má pocit akoby pristupoval k umelcovi z vnútornej strany a v konečnom dôsledku zoznámenie s ním je veľmi dôverné.
Nielen doma, aj vo svete dostávate ocenenia. Napríklad „The Best International Poet of the year 2006“, ktoré vám udelil štvrťročník The World Poets Quarterly. Dá sa s takýmto ocenením vôbec žiť?
Našťastie to nemožno brať doslova, poézia nie je disciplína, v ktorej sa dajú merať rekordy ako v športe, preto ani v tomto prípade nejde o zlatú medailu z majstrovstiev sveta. Je to len určitý názor určitého časopisu v určitom čase, preto by som z toho nerobil haló. Už v Kúsku svetového priestoru som napísal, že sa cítim drobný ako zrnko vesmírneho prachu. To platí stále.
|
V Mystériu krajiny spomínate aj Černovú, odkiaľ pochádzajú obidvaja vaši rodičia. Je pre vás Černová rovnako mystériom krajiny; miestom, kde sa prejavuje mystérium?
Žili sme v Košiciach a každé prázdniny sme chodievali do Černovej. Pre mestského chlapca bola dedina plná tajomstiev, ktoré som rád objavoval. V Púti k sebe som napísal, že Černová predstavuje ústrednú parcelu mojej duše. Som plný jej mystéria a čerpám z neho dodnes. Základnú citovú výchovu som dostal tam. Košice a Černová v mojom detstve predstavovali isté protiklady, ale keď je človek rovnako plný dediny ako mesta, časom zistí, že tieto protiklady sa v ňom nebijú, ale v jeho mysli sú vo vyváženom vzťahu.
Z vášho pera pochádza zaujímavé dielo Pán Černovský, ktoré líči osudy pána Ladislava Černovského a slovenskú národnú históriu, najmä udalosť černovskej tragédie a osobu Andreja Hlinku. Kto je pre vás Andrej Hlinka? Vidíte ho v dobrom svetle alebo ste k nemu skôr kritický?
Pri všetkých kritických pohľadoch, ktoré sú možné, Andrej Hlinka patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského národa 20. storočia a treba ho vidieť v dobovom svetle. Pre mňa predstavoval magickú „zakázanú“ tému. Spomínanú historickú esej som dokončil v roku 1988 a na jar 1989 som ju ponúkol na publikovanie časopisu Dotyky. Dosť dlho si s ňou nevedeli rady, ale chceli ju vydať a napokon sa im to podarilo. Rád si spomínam, že jej pomohol na svet aj básnik Jožo Urban, ktorý bol členom redakčnej rady a od roku 1990 šéfredaktorom Dotykov. Publikoval text na pokračovanie. Knižne vyšiel až o rok neskôr.
Poznali ste sa osobne s Urbanom? Akú stopu vo vás zanechal?
Hlbokú, kamarátsku. Vyhľadal ma, keď sa presťahoval z Bratislavy do Zvolena, aby urobil so mnou rozhovor pre Literárny týždenník. Vyšiel pod názvom Predovšetkým nerozmnožovať peklo koncom apríla 1997, akurát na Juraja – taký Jožov darček. Padli sme si do oka a odvtedy sme sa stretávali. Pri pive vo Zvolene alebo na koncerte Jethro Tull v Banskej Bystrici a podobne. Venoval nám s manželkou lístky do prvého radu na premiéru jeho muzikálu Král Dávid v júni 1998 na Novej scéne. Posledný raz sme sa videli na predjarí 1999 v hoteli Poľana vo Zvolene. Ja som sa práve vrátil z Izraela, Jožo písal texty do novej Fontány pre Zuzanu a mojím rozprávaním o kúpaní v Mŕtvom mori som ho inšpiroval k napísaniu textu Voda, čo ma drží nad vodou. Posledný raz sme sa rozprávali dva týždne pred jeho tragickým 28. aprílom 1999.
|
Je o vás známe, že ste mali blízky vzťah s Milanom Rúfusom. Boli ste kolegovia, priatelia, známi? Aký to bol vzťah?
Neboli sme kolegovia, ani známi. Z neznámych sa stali medzigenerační priatelia. Rúfus bol pri zrode mojej prvej zbierky, do druhej zbierky mi napísal doslov. Ja som mu neskôr adresoval básnické epištoly Cor cordi (2001), ktoré ho tak potešili, že otvoril fľašu červeného vína. V posledných rokoch som sa u Rúfusov cítil ako člen rodiny. Chodievali sme k nim aj s manželkou na kávu, ku ktorej pani Magda vždy pripravila nejaký chutný koláč. Zuzanka sedávala s nami a otca držala za ruku. Rozprávali sme sa, ale niekedy aj čo to urobili. Zbieral som hrozno na záhrade, preniesol vrece zemiakov, kam bolo treba. Vyskytol sa aj pracovný „pomer“. Napríklad v septembri 2008 som do domu vo Fialkovom údolí priviedol Johna Minahanea, ktorý so mnou spolupracoval na prekladoch Rúfusa do anglického jazyka. Posledných asi tridsať prekladateľských orieškov sme konzultovali priamo s majstrom. Išlo o knihu Niesť bremeno a spievať / To Bear the Burden and Sing (2008).
Ako ste si získali majstra Rúfusa na svoju stranu? Rešpektoval vás ako rovnocenného básnika? Môžu si básnici vôbec konkurovať?
Na túto otázku vám neodpoviem. Striebro je hovoriť, zlato je mlčať. Azda v širšom kontexte by som povedal, že vedľa horizontálnych vzťahov (generační druhovia Jurolek, Groch, Ondrejková, Haugová, Podracká, Hevier, Zambor a ďalší) som vstupoval aj do vertikálnych vzťahov, a to v obidvoch smeroch – s básnikmi staršej generácie (Rúfus, Laučík, Buzássy, Mihalkovič, Feldek, Miki Kováč…) i s mladšími generačnými druhmi (Urban, Bilý, Igor Válek, Ondrejička…). V týchto vzťahoch som sa nikdy nepohyboval ako v konkurenčnom prostredí. Nepociťoval som to tak. Rešpektujem a uznávam individualitu, jedinečnosť.
Vyrastie na Slovensku ešte niekedy osoba formátu Milana Rúfusa?
Morálna autorita Rúfusovej veľkosti je vzácna nielen na Slovensku, ale na celej Zemi. Do budúcnosti nevidím. Predmet „Život“ nikdy nebol a ani dnes nie je ľahký. Rovnako je to s tvorbou. Život i tvorba musia byť vyvzdorované. Dobré príde len cez bolesť a obetu, zlo sa deje samospádom – to je základný vzorec bytia podľa Rúfusa. Proti opačným tendenciám sa treba postaviť, minimálne sa nimi nedať zlákať. Z dlhodobého vzťahu s majstrom mi čosi zostalo. Toto rebelantstvo, dištancia od povrchnosti a obava zo všetkého, čo nie je vyvzdorované, mám pod kožou (všetkými kožami) ako rúfusovské tetovanie.
Rozhovor v plnom znení vyšiel v časopise Euroreport Plus č. 09/2010. Uverejnené na Postoy.sk 5. novembra 2010 s dovolením redakcie.