Začínal ako sústružník, neskôr pracoval ako novinár. Po roku 1989 začal podnikať a stal sa spoluvlastníkom Pečivární Sereď a trnavského Figara. Profesor Štefan Kassay je v súčasnosti predsedom dozornej rady I.D.C. Holding, no neopustil ani sféru vedy a výskumu. V rozhovore pre Postoy.sk tvrdí, že Slovensko má osobnosti, tie sú však skryté v tichu svojich pracovní.
Trúfli by ste si dnes ako mladý človek založiť firmu?
Určite áno. Je to spôsob sebarealizácie a verifikácie vlastnej spôsobilosti v zložitých podmienkach a nečakaných situáciách.
Sú dnes mladí dostatočne odvážni, aby začali podnikať?
To by najlepšie ukázala štatistika. Ale ak majú mladí ľudia odvahu odísť do zahraničia a tam si nájsť uplatnenie, mali by odvahu podnikať. Ibaže – zvažujú, čo je pre nich perspektívnejšie.
Čo je dôležité pre úspech v podnikaní? Vo vašom živote sa ukazujú ako potrebné najmä vzdelanie a výskum.
Áno, vzdelanie, ale vzdelanie s hlbokým prienikom do podstaty javov, dôkladne štruktúrované s ohľadom na zameranie a špecializáciu, vzdelanie poctivé. V rámci vzdelávania zachovanie určitej miery humanitného a technického vzdelania a to odlišnou mierou podľa smerovania vo zvolenom profesijnom odbore. Inak povedané, technik – inžinier by mal mať primerané vedomosti zo spoločenských vied a lekár, sociológ, filozof, literát by mal byť primerane rozhľadený v technike, aspoň pokiaľ ide o znalosti jej využívania a obsluhy v každodennom živote. V domácnosti i zamestnaní.
Pre úspech v podnikaní treba mať otvorené oči, postrehnúť podnikateľské príležitosti, včasne diagnostikovať poruchy akéhokoľvek druhu, osobný vklad a zanietenosť pri napĺňaní cieľov, ale tiež trpezlivosť a výdrž.
Dá sa byť úspešný aj v segmente trhu, ktorý nie je rentabilný a progresívny?
Aby som mohol zodpovedať túto otázku, musel by som mať najprv akési meradlo úspechu, ktoré by garantovalo presnosť nameraných hodnôt, pokiaľ možno v reálnom čase. Ak treba z nemožného urobiť možné, je potrebné vedieť nakoľko je takýto úmysel rentabilný, či vynaložená námaha nie je stratová. Ak je daný segment nerentabilný, treba zistiť, prečo je nerentabilný a opýtať sa samého seba, či vieme trh obohatiť niečím výnimočným, niečím viac potrebným a lepšie uspokojujúcim predstavy či očakávania zákazníka. Alebo človeku nerentabilný trh pri takýchto úvahách aspoň zavŕta červíka do hlavy, vybudí kreativitu a možno po dlhých nevyspatých nociach v podvedomí vygeneruje nezvyčajný podnikateľský nápad, a napomôže rozhodnutiu čo urobiť, ako na takom trhu uspieť.
Ako sa dá vyhnúť tomu, aby novozaloženú či inak fungujúcu spoločnosť zničila konkurencia?
Znalosťami, dôslednosťou, vytrvalosťou. Ak by nebolo konkurenčného prostredia, stagnoval by vývoj, neexistoval by tlak vybudzujúci tvorivú a akčnú spôsobilosť v operačnom priestore. Ťažko však rátať s úspechom, ak proti nám stojí Golem.
Ale i tu je možnosť: dohodnúť sa a ponúknuť svoje prednosti, ktoré by zapadli do systému korporácie rovnajúcej sa predstave o mýtickom Golemovi, ktorý, mimochodom, je obrovský, ale môže byť neúplný nedokonalý, dokonca bez vlastných myšlienok a vlastnej vôle.
Aké najväčšie prekážky kladie slovenským podnikateľom štát?
Spravidla ide o nestabilitu podnikateľského prostredia a neustále zmeny v zákonoch. Toto všetko registrujem a má to tvrdé dopady aj na moje podnikanie. Ale objavil som spôsob, ako sa zariadiť. Nemá totiž význam neustále sa vzrušovať a premieňať svoju energiu na hnev či nespokojnosť. Riešim iba tom na čo mám dosah. Napríklad ako zvýšiť výkonnosť podniku, aké nové produkty by mohli na trhu uspieť, ako odbúrať úzke miesta v podniku, ako ušetriť zdroje a z akých prostriedkov zabezpečiť investície do nových technológií a pod. Človek sa aj pri ťažkých podmienkach musí pozitívne naprogramovať a vniesť svoje odhodlania a túžby po zdokonalení a vytvorení lepších podmienok a istôt pre svojich zamestnancov, aj vo svojom okolí.
| „Pre úspech v podnikaní treba mať otvorené oči, postrehnúť podnikateľské príležitosti, včasne diagnostikovať poruchy akéhokoľvek druhu, osobný vklad a zanietenosť pri napĺňaní cieľov, ale tiež trpezlivosť a výdrž.“ |
Začínali ste ako sústružník. Prečo ste ním neostali po celý život?
Všetko, čo som robil, som robil rád a vždy som sa pýtal, či sa to nedá urobiť lepšie, rýchlejšie alebo úplne inak. Preto ma nesmierne zaujala špička sústružníckeho noža. Chcel som vedieť, aké je jej tajomstvo, ktoré doviedlo úderníkov k nebývalým rezným rýchlostiam. A tak som študoval geometriu rezného nástroja a lámal všetky normy. Môj tvorivý nepokoj nebol vždy vítaný ani v očiach nadriadených, a to nielen majstra, ale aj normovača. Vtedy som si uvedomil, že okolo nás je pavučina vzťahov a nie vždy sa oceňuje pracovný výkon. To ma viedlo k tomu, aby som jednak lepšie poznal nielen technologické procesy, ale aj spôsob riadenia dielne a celého podniku. zaujímala ma literatúra, veľa som čítal a tak som sa neformálne vzdelával od mladosti.
Moja záľuba v zbieraní známok a vystavovanie tematickej zbierky Svetové galérie na poštových známkach na veľkých medzinárodných výstavách ma viedli k štúdiu dejín umenia. Zvyšovaním kvalifikácie som sa, obrazne povedané, vzďaľoval od stroja a viac sa ponáral do spoločenských vied.
Vo vašej kariére svieti aj obdobie, keď ste pracovali ako novinár. Aká to bola skúsenosť?
Vynikajúca. Začínal som ako redaktor pre vedu a techniku. Mal som svoje relácie Svet vedy a techniky a Orion. Neskôr som sa ako zahraničný spravodajca okrem vedy venoval aj šíreniu kultúrnych hodnôt. Uvedomil som si, že maximálnym pracovným nasadením získavam veľké znalosti, osobnú skúsenosť a bohatší život, hlboký prienik do prebiehajúcich spoločenských javov. V tom období som končil štúdium žurnalistky na Karlovej univerzite v Prahe a takmer súčasne vedeckú ašpirantúru vo vednom odbore Odvetvové a prierezové ekonomiky. Po návrate zo zahraničnej misie som sa stal šéfredaktorom Hlavnej redakcie programov zo zahraničia.
Čo sa vám na práci v Československej televízii páčilo?
Že každý deň bol iný, že som mal tvorivú slobodu, že som mal všade otvorené dvere, že som sa mohol neustále vzdelávať, rozširovať si svoj obzor a žiť naplno.
Museli ste v práci pre Československú televíziu robiť aj veci, ktoré neboli v súlade s vaším svedomím?
Požiadavka narúšajúca moje hodnoty a etické princípy by bola neprijateľná. Keď v kritickej situácii spoločenských premien nastalo politické vrenie a prezliekanie kabátov, tak som radšej po pätnásťročnom pôsobení v televízii odišiel.
Aký je váš názor na zrušenie Ústredia novinárskych informácií?
Ťažko je mi odosobniť sa, ale na tú dobu realizácia automatizovaného systému novinárskych informácií bola významným počinom. Príliv informácií zo zahraničia bol však zrejme nedostačujúci a regulovaný, tak sme toho o existujúcej úrovni komunikačných technológii v zahraničí veľa nevedeli. Takže, objektívne povedané, naša práca bola v porovnaní so Západom málo efektívna a zrušenie Ústredia novinárskych informácií malo racionálny základ, aj keď motív bol inakší.
Čo sa vo vašom živote zmenilo po roku 1989?
Všetko. Veľa som stratil a veľa získal. Malo to dopad aj na môj súkromný život. Nanovo som si hľadal svoje miesto pod slnkom. Našiel som si zamestnanie v anglickej firme pôsobiacej v Prahe, kde som sa stal riaditeľom a neskôr som sa so svojim spoločníkom zapojil do privatizačného tendra, kde bolo sedemnásť známych, zväčša zahraničných firiem. Môj projekt vyšiel víťazne. To isté sa zopakovalo o rok neskôr a stal som sa spoluvlastníkom dvoch podnikov na Slovensku.
Nasledovala tvrdá práca. Rozvinuli sme aktivity smerujúce k získaniu väčšieho trhového podielu na vysoko konkurenčných trhoch To si, samozrejme, vyžiadalo veľké organizačné a štruktúrne zmeny a teda aplikáciu inžinierskych metód aj vo výrobe v súlade so stratégiou celého podniku.
| „Čoraz viac ľudí stretávame v ošumelých šatách a s bezzubým úsmevom. Niet dosť peňazí na základné potreby, rastie nezamestnanosť a spoločenská disharmónia.“ |
Ako sa podľa vás zmenilo Slovensko za posledných dvadsať rokov?
Stačí sa poobzerať pri jazde autom v Bratislave. Nové budovy, výrazné priečelia. Na cestách sa rútia nablýskané autá svetových značiek, všade sa stavia, všetko sa urýchľuje. Ale treba vidieť aj iné slovenské mestá. Aj tam zaznamenávame výrazné zmeny. Zároveň však vidíme veľké rozdiely, hlavne pokiaľ ide o kvalitu života a naplnenie ľudských túžob a potrieb. V mnohých regiónoch sa prebúdza chudoba, zanecháva stopy na zdraví a kultúre života. Čoraz viac ľudí stretávame v ošumelých šatách a s bezzubým úsmevom. Niet dosť peňazí na základné potreby, rastie nezamestnanosť a spoločenská disharmónia.
Ktoré roky boli pre vás najťažšie?
Prvých päť rokov po privatizácii. Človek si musí uvedomiť, že nedostal do ruky iba veľký majetok, ale má aj veľkú zodpovednosť. Inercia minulých rokov zanecháva v podnikovom myslení i správaní zamestnancov hlboké stopy. Utváranie nových návykov v zmysle vytýčených cieľov si vyžaduje veľkú komunikačnú predstavivosť a systematický každodenný vplyv manažérov. Zároveň je potrebné presvedčenie a osobný príklad vrcholových manažérov a istým spôsobom aj osobná obetavosť.
Ako ste bojovali s ťažkosťami?
Ako vlastník som si uvedomoval potrebu využitia obrovského skúsenostného potenciálu kmeňových manažérov a istým spôsobom, v danej dobe, ich nenahraditeľnosť. Na druhej strane bolo nutné vštepovať im zásady marketingového myslenia a požadovaných pracovných postupov úplne iným spôsobom ako to bolo bežné dovtedy. Informačný a poznatkový transfer prenikajúci zo západnej literatúry podporovaný častejšími služobnými cestami do zahraničia a systematické štúdium nových postupov sa stali každodenným chlebíčkom v celom podniku. Toto obdobie chápem ako inkubačné s perspektívou uplatnenia nových poznatkov, čo sa konkrétne premietne do špičkových výkonov podniku. To úsilie však prinieslo svoje ovocie v podobe súčasných ekonomických výsledkov podniku.
Často sa stáva, že človek rezignuje po prvom neúspechu, s ktorým sa stretne. Ako sa nepoddávať?
Zaťať zuby a šliapať na plný plyn.
| „V spoločenskom marazme zmiešaných hodnôt, celebritizáciou pofidérnych osobnostných hodnôt dochádza k rezignácii významných osobností na spoločenské uznanie. Generálske epitetá sa skvejú na habitoch pseudoosobností.“ |
Zdá sa, akoby dnešnému Slovensku chýbali skutočné osobnosti a lídri. Sme na tom naozaj zle?
Nechýbajú, len sa neukazujú. Pracujú v odlúčení od utilitárne formovaných exhibícií, dobre si zvážia, ako naložiť so svojim časom ako najvyššou uznávanou hodnotou. Treba vidieť aj to, že mnoho špičiek si našlo nové príležitosti v zahraničí a odišli. V spoločenskom marazme zmiešaných hodnôt, celebritizáciou pofidérnych osobnostných hodnôt dochádza k rezignácii významných osobností na spoločenské uznanie a tak o nich vlastne veľa neviem. Obrazne povedané, generálske epitetá sa skvejú na habitoch pseudoosobností. Je potláčaná objektivita a hodnotiaci proces je silne ovplyvnený subjektivitou a politickými záujmami. Osobnosť v zmysle profesionála vrcholových kvalít je potláčaná, a tak niet divu, že mnohí pracujú v tichu svojej pracovne a tam prinášajú veľké spoločenské hodnoty.
Čomu sa venujete v súčasnosti?
Ako vždy doteraz. Venujem sa strategickým otázkam a hľadaniu možností pre zvyšovanie výkonnosti firmy. Dokončujem pentalógiu Podnik a podnikanie. Pripravujem medzinárodnú konferenciu pod egidou Európskej akadémie vied a umení s hlavnou témou Tolerancia v spoločnosti. V spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí pripravujem tlačové besedy k novovydaným odborným dielam v Chorvátsku, Rusku, Maďarsku, Poľsku, Dánsku a v ďalších štátoch.
Dokedy by ste chceli pracovať?
Keďže neviem robiť nič iné iba robiť, nič iné mi neostáva. Nad tým dokonca ani nerozmýšľam, pretože spoločenská akcelerácia stavia pred nás také zložité úlohy, ktoré si vyžadujú maximálne nasadenie a systematickosť. Tak sa mi vidí, že pracovať ani neprestanem.
Vyšlo pôvodne na portáli Postoy.sk 23. marca 2011.