Študuje Starý zákon, venuje sa zvlášť Izaiášovi a edituje komentáre k Žalmom. V roku 2020 vyšiel už ich štvrtý diel.
V Martine založil Biblickú školu pre dospelých, z ktorej základov sa vyvinula Evanjelická spojená škola. Dnes tam nájdete 750 príslušníkov novej generácie: škôlkarov, žiakov aj študentov gymnázia, ktorí majú podľa motta svojej školy „rásť v Krista“.
Nielen o advente a blížiacich sa Vianociach sa zhovárame s teológom doc. Bohdanom Hroboňom.
Advent: Prichádza niekto, koho si vážime
O čom premýšľate cez advent?
Premýšľam, aby mi neušla podstata, aby som neprešvihol veľký dar, ktorý je nám ponúkaný – príchod Spasiteľa a všetko, čo sa s ním spája. Svet robí všetko pre to, aby nás preorientoval na niečo iné – ponúk, akcií a darčekov je veľa a človek sa môže rýchlo nechať strhnúť zhonom. Bola by škoda, aby sme sa zamerali na niečo druho- či treťoradé, keď k nám prichádza najväčší dar. K premýšľaniu mi pomáha čítanie Písma, vždy ma usmerní, na čom záleží.
Ako chápať advent?
Jeho koncept má pôvod už v staroveku, keď medzi svojich poddaných prichádza imperátor a oni sa pripravujú na vzácnu návštevu a dávajú všetko do poriadku, vyrovnávajú chodníky a maľujú fasády. Tešíme sa, máme ho radi – tu sa „imperátor“ myslí v dobrom zmysle. Prichádza niekto, koho si vážime a chceme sa pred ním prezentovať v najlepšom svetle – poupratujeme, navaríme to najlepšie, vyzeráme ho z okna. Je to úplne normálne, radostné očakávanie.
Advent: Prichádza niekto, koho si vážime a chceme sa pred ním prezentovať v najlepšom svetle.
Advent by nás teda mal chystať na to, že Spasiteľ príde ešte raz.
Áno, je to naša viera, ak to tak myslíte. Ale hodnoty, ktoré potrebujem – obnovovať sa na každý deň, každý deň sa znova akoby narodiť pre svojho Spasiteľa – sú zanedbané a je to príležitosť dať si to do poriadku. Teším sa na koniec sveta a na druhý príchod Krista, ale už teraz môžem privítať svojho Spasiteľa. Advent je v tom výnimočný, že nám to viac ešte pripomenie. Život kresťana je ale adventom každý deň, lebo čakáme.
Málokoho počuť, že sa teší na koniec sveta. Prečo sa tešíte vy?
Práve kvôli tomu, čo sa stalo na Vianoce. Pán Boh nás má tak rád, že príde medzi nás, poníži sa a dá za nás svojho Syna. To je dobrá správa, keď príde znova. Je to ten istý Boh, ktorý nás má rád. Nie je to desivý Sudca. Pre mňa je to milujúci Otec, ktorý dal svojho Syna za mňa. Viem, že to platí aj pri druhom príchode, preto sa môžem na to tešiť. Nie preto, že som dobrý, pripravený a že som si to zaslúžil. To je práve skôr to desivé. Bez Krista nemám šancu byť pripravený.
Druhý príchod Kráľa kráľov
Príde druhýkrát Boh ako dieťa na tento svet? Zopakujú sa „Vianoce“?
Bude to príchod Kráľa kráľov a Pána pánov. Už to nie je bezbranné dieťa, ale ani vtedy v Betleheme to nebolo len „dieťa“. Boh sa stretol s nami v našej biede. Druhý príchod je tiež akt milosti. Marana-tha, príď, Pane, už sa na to nedá pozerať! V prípade prvého príchodu, ale i toho druhého je to z Božej strany ohromný „ústupok“ voči nám, ľuďom.
Boh sa stretol s nami v našej biede. Druhý príchod je tiež akt milosti. Marana-tha, príď, Pane, už sa na to nedá pozerať!
Keď som vám povedal, že sa budeme rozprávať o advente, povedali ste mi, že to je celý Izaiáš.
Pre mňa je všetko Izaiáš, som zaujatý. Mal som sa možnosť tejto knihe venovať viac ako iným. Od prvej kapitoly Izaiáš lamentuje, že somár a vôl poznajú svojho pána, vedia, kto ich kŕmi, no Izrael nepozná a nevidí. Pripadá mi to, ako keď sú osliatko a vôl až uprení na jasličky. My nevidíme a bežíme okolo Betlehema do Tesca za nejakou ďalšou akciou. Nevidíme jasle, Spasiteľa, ktorého Boh ponúka. Kvôli takýmto veciam nám uniká oveľa väčší dar. Povedať „ty somár“ je pre Izaiáša takmer kompliment. Potom, samozrejme, Izaiáš v siedmej kapitole hovorí o tom, že Panna počne a porodí syna. V deviatej kapitole hovorí, že dieťa sa nám narodilo a Syn nám je daný. Keď si vypočujete Händelovho Mesiáša, tak polovica textov je Izaiáš. Händel bol aj teológ, a to veľmi dobrý.
Pokoj ľuďom dobrej vôle
Keď si predstavíte scénu narodenia Spasiteľa, kde by ste sa chceli zaradiť pred 2 000 rokmi? Akou postavou by ste chceli byť?
Somárik by mi autenticky pasoval. Mám blízko aj k pastierom. Keď som bol malý, pásaval som ovce. Doma sme mali 8-10 oviec, nič vo veľkom, len pre svoju potrebu. Pastieri neboli prešpekulovaní, boli pokorní, poslušne išli a videli Spasiteľa. Táto príležitosť im neušla. V hebrejčine slovo úžas vyjadruje aj bázeň či strach, no anjel pastierov upokojuje: Pokoj ľuďom dobrej vôle. Inak, aj to nie je úplne šťastný preklad, skôr je to pokoj ľuďom, ktorých Boh má rád, nad ktorými má Boh dobrú vôľu, v ktorých má Boh zaľúbenie. To sme aj my. Nemusíš byť mudrc, stačí to prijať – pastieri nad tým nešpekulovali.
Aký je obsah slov „pokoj vám“? Táto doba akosi pokoju nepraje.
Občas si pokoj zamieňame s tým, že „mám dosť“. Kedy ale mám dosť? Je to subjektívne. V Písme sa to definuje ako pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum. Asi sa to nedá intelektuálne obsiahnuť.
Je to pokoj duše?
Zažil som to párkrát. Zhodou okolností som sa raz pred Vianocami zamiloval a už som neriešil, aké darčeky si nájdem pod stromčekom, bolo mi to jedno. Bol som king, lebo ona má ma rada a ja ju mám rád, usmieval som sa… Potom som to zažil, keď som prijal Božiu milosť – v tom zmysle, že nemusíš sa pechoriť, nemusíš byť dokonalý, je to v poriadku. Trvalo mi to pridlho na to, že som bol farárske dieťa a počúval o tom stále. Ako sa hovorí, Pán Boh nemá vnukov – musíš si to prebojovať sám. Až keď som študoval Luthera a Erazma v USA, tak mi to doplo – a našiel som pokoj. Neboj sa, Pán Boh ťa má rád, nemusíš sa zhrýzať, čo všetko si zbabral. Pokoj môžete zažiť aj inde, keď to jednoducho sadne, doklepne, keď to pasuje – keď je všetko tak, ako má byť.
Vianočný pokoj vidíte teda inak. Nie sú len ozdôbky a svetielka.
Všetky koledy a svetielka nás práveže na to upozorňujú, len my to nevidíme. Čo Izaiáš hovorí: V krajine, ktorej bola tma, prišlo svetlo. Všímam si, že sa niektorí ľudia vyjadrujú, že keď nebude sneh, to nebudú Vianoce. Alebo v časoch tejto korony – keď sa rodina nestretne, to nebudú Vianoce. Ale akože nie? Však tvoj milujúci Otec sa k tebe skláňa, prichádza vo svojom Synovi – a to nebudú Vianoce? Škoda, že nemám svojich milovaných okolo seba, ale predsa na tom to nestojí ani nepadá.
Ježiš sa narodil v bežných, ale chudobných podmienkach
Vždy som si myslel, že Ježišov príchod na svet pred viac ako 2 000 rokmi je pomerne vzdialený, až kým som si neprečítal článok o časovej perspektíve od českého psychológa profesora Cyrila Höschla, že keby sa pri striedaní generácií každý novonarodený jedinec stihol ešte stretnúť s niekým povedzme 70-ročným, stačilo by na dobu od Ježiša po súčasnosť zhruba 30 ľudí. To je jedna školská trieda. Je nám Betlehem vôbec „vzdialený“?
Záleží v čom. Kultúra, jazyk či samotný „setting“ sú nám vzdialené. Predstavujeme si sneh, ktorý tam vôbec nemusel byť. Alebo maštaľku, ktorá tam tiež takmer s istotou nebola. Bola to domácnosť, kde zvieratká boli v prednej časti domu kvôli teplu a v zadnej časti sa bývalo. To, kde sa Jozef s Máriou nedostali, je kataluma, čo bola horná hosťovská izba. Ježiš sa narodil v bežných, ale chudobných podmienkach. Ale nebolo to kdesi vonku v maštali. Vtedy dávali bežne deti do jasieľ, aby tam bolo viac tepla od zvieratiek. Takže takýto setting je nám už vzdialený. Ale 2000 rokov je krátka doba na to, aby sa zmenili základné ľudské pocity – láska, nenávisť, strach, nepriateľstvo. Radosť, že sa narodilo dieťa, ktoré môže byť zasľúbený Mesiáš, alebo existenčný strach zo zabezpečenia bežných vecí, máme s Betlehemom spoločné. Každý sa môže identifikovať s pastiermi, mudrcmi, ale aj s Herodesom. Nie sú nám cudzie koncepty ako napríklad prežívať strach z prenasledovania (pri úteku do Egypta) či mať radosť z poznania (ako mudrci).
2000 rokov je krátka doba na to, aby sa zmenili základné ľudské pocity – láska, nenávisť, strach, nepriateľstvo. Radosť, že sa narodilo dieťa, ktoré môže byť zasľúbený Mesiáš, alebo existenčný strach zo zabezpečenia bežných vecí, máme s Betlehemom spoločné.
Inak, mne osobne imponujú práve mudrci, ktorí dokázali predvídať, že sa stane niečo výnimočné. Pastierom to bolo oznámené, mudrci si to museli sami zistiť.
To je dobrá paralela. Pastieri boli považovaní za spodinu spoločnosti: Keď nič nevieš, choď pásť ovce. Na druhej strane sú takíto vedátori, ktorí boli protipólom pastierov po intelektuálnej stránke. Do Betlehema ich priviedol rozum, je to úžasné. Pán Boh si použije rôzne spôsoby a prihovorí sa nám našim jazykom. Jazykom týchto mágov boli znamenia a On sa im nimi prihovoril. Herodesovi to ale ušlo – mal svojich poradcov, ktorí ho na to upozornili, no jeho reakciou nebola radosť, ale snaha zabíjať.
Vianoce sa končia krstom Pána. Prečo sa dal Ježiš pokrstiť?
On to sám vysvetlil – podrobil sa tradícii, je to úžasná pokora, že to nie je o mne, ale o svedectve, ktoré vydávam, aj o rešpekte ku tradícii.
Trápi ma opakovanie modelov
Niektorí veriaci si nevedia vybrať, či majú radšej Vianoce alebo Veľkú noc. U vás je to ako?
Pre mňa osobne je Veľká noc „teologickejšia“. Vianoce zľudoveli, je tam viacej vecí, ktoré ma odpútavajú od podstaty, sú také milé – Jezuliatko, zvieratká. Ale kríž je drsný. Aj otvorený hrob je stále hrob. Tam už musí byť menej rozmaznaný kresťan, aby to viac ocenil. Mrzí ma, že Zoslanie Ducha Svätého je popritom taká popoluška – nevieme, ako to predať. Veľká noc má zajačikov, Vianoce darčeky, ale s čím spojíme Zoslanie?
Pre nás sú Vianoce aj sviatkami rodiny. Sú to aj sviatky „tradičnej“ rodiny?
Rozumiem ideálu tradičnej rodiny, treba k tomu smerovať – je to ideál, o ktorý sa máme pokúsiť. Často sa to ale premieta tak, akoby ideálna rodina bola, existovala a chceme sa k nej vrátiť. V histórii neviem nájsť obdobie úžasne priaznivé pre ideálnu rodinu – ani to nevidieť v biblických dejinách, kde sú modely ako napríklad mnohoženstvo, ktoré by sme dnes ani neprijali.
Keď sa povie „tradičná“ rodina, prirovnávam to k „väčšinovej“, ktorá dnes vyzerá dosť smutne: väčšina rodín v Turci je rozvedených, väčšina nechodí do kostola, nevedie deti k Bohu. Bolo by načase pozrieť sa pravde do očí: „tradične“ je dosť zlé. My ako škola sa niekedy snažíme zachrániť dieťa od „tradičnej“ rodiny. „Tradične“ doma dieťa nedostane duchovnú či komplexnejšiu výchovu, povedzme nemá otca alebo mama nestíha.
Rozšíril by som to o mnoho inštitúcií, ktoré môžu rodinné hendikepy vyrovnávať – to by mala byť škola, kde sa dieťa cíti prijaté a kde nájde otcov a mamy v učiteľoch, ale jednoznačne aj cirkev, kde sú „starí otcovia“ a „staré mamy“ a v najlepšom slova zmysle sa máme stať duchovnou rodinou. Chvalabohu, teraz môžeme ponúkať kresťanské školy a prácu s mládežou, čo bolo za komunizmu potláčané.
Odborníci tvrdia, že je dobré preventívne predchádzať problémom než neskôr zachraňovať rozbité manželstvo.
Dieťa do svojich vzťahov prenáša to, čo vidí z rozbitých vzťahov vo svojej rodine. Je to až taký začarovaný kruh.
Čo mňa trápi, je opravovanie modelov, ktoré deti majú. Dieťa do svojich vzťahov prenáša to, čo vidí z rozbitých vzťahov vo svojej rodine. Je to až taký začarovaný kruh. Tu je úloha pre niekoho zvonka, možno pre inštitúciu – cirkevnú či školskú – prísť s dobrým modelom, že sa dá mať rád nezištne, dá sa neponižovať partnera, vážiť si ho. Dnes je na to viacej priestoru. Dieťa už nie je vystavené len jednému modelu. V minulosti, keď otec nepovedal dieťaťu o Bohu, nemalo sa to ako dozvedieť. Dnes si môže kúpiť literatúru, má oveľa viacej zdrojov. Neponechajme domácnosť na jej osud.
Aj vaša škola sa snaží odovzdávať vieru.
Rodinu nenahradíme, pomoc školy je skôr len záchranná vesta. Pán Boh si môže použiť rôzne spôsoby, ale ideálne je, keď to dieťa má od rodičov. My sme ale stratili dve generácie, už často ani starí rodičia nevedia Otče náš. Niekedy by bola výhra, aby rodičia aspoň neprekážali pri odovzdaní viery.
Pre Boha nie je nikto stratený
Prečo hovoríte o dvoch stratených generáciách?
Máte pravdu, pre Boha nie je nikto nikdy stratený, ale schytali sme to. Prešli sme režimom, ktorý sa z Boha smial a popieral ho demagógiou a ateistickou ideológiou. Sme tým poznačení. Čerstvý starý rodič je odchovanec komunizmu, polovicu života prežil v bývalom režime.
Zažívate, že dieťa objaví vieru u vás na škole?
Áno, ale je to taký zaujímavý proces, lebo rodič sem dieťa nedovedie preto, že je to kresťanské. To je skôr mínus. Rodičia sú v rozpakoch, nie sú zlí, len im nemal kto predstaviť kresťanstvo a nevedia, čo od toho čakať. Nie sú na to hrdí, že nevedia základné veci. Spočiatku sú rozpaky, my im hovoríme, dajte nám šancu. Dieťa k nám prihlásia pre dobrú angličtinu, pre dobré laboratóriá, dobrých učiteľov, a to kresťanstvo nejako vydržia. Potom vidia, že dieťa je trochu iné, že aspoň menej nadáva či je trochu lepšie. Zaujímavé je, že keď to rodič vidí, začne sa pýtať, prečo je to dieťa iné. Nevedia tomu dať ani názov – pozitívna energia, karma, atmosféra, ale už majú záujem. My máme na to teologické pojmy, ale nechceme ich odstrašiť. Často sa nám stáva, že dieťa je malým misionárom pre rodiča, pričom by to malo byť naopak.
Aký je duch vašej školy?
Máme tri základné piliere – akademický (poznávanie, skúmanie), potom je tam veľký dôraz na spoločenstvo, na vzťahy a na to, ako pomáhať druhým. Tretím je spoločenstvo viery. Takže naše piliere sú viera, komunita a vzdelávanie, ale zážitkovými formami. Vieru nechceme len učiť ako náboženstvo, ale je to aj o prístupe učiteľa k žiakovi alebo žiakov jeden k druhému. Malo by to byť o zažití lásky – podobne ako pri márnotratnom synovi, ktorý si možno nespomenie na všetkých desať prikázaní, ale spomenie si na zážitok lásky, že ho má niekto rád a má sa kam vrátiť.
V prvopočiatkoch vašej školy stálo biblické vzdelávanie dospelých. O čo tam išlo?
Za komunizmu mohli študovať Bibliu len kňazi. Otec nás ešte ako deti viedol k štúdiu Biblie. Potom som zhodou okolností skončil ako učiteľ na gymnáziu, kde som dostával veľa otázok. Napadlo mi venovať sa tomu naplno, po nežnej revolúcii sme neboli zvyknutí, že by sa Biblia rozoberala civilne. Ľudia sa na to pýtali, veľa som o tom nevedel, našiel som pár kolegov a možnosti študovať – a tak to vyšlo.
Biblická škola ešte funguje?
Už v menšej podobe, fungujú jednorazové kurzy alebo semináre. Organizujeme školenia pre laikov i farárov. Teraz sa zameriavame na to, aby prežila väčšia, spojená škola. Ešte na tom nie je tak dobre. Dúfam, že sa k biblickej škole ešte vrátime, no momentálne nie je taký hlad po Božom slove a po štúdiu Biblie od dospelých, aký bol po revolúcii. Ale možno ešte príde. Bolo by dobré vidieť záujem, možno aj korona pomôže, že ľudia začnú prehodnocovať, na čom záleží.
Mnohí veriaci sa do kostolov vraj už nevracajú.
Nikto si asi netrúfa projektovať, čo to spraví so spoločnosťou. Obávam sa, čo sa týka detí, že si nevytvoria niektoré návyky a prepojenia. Možno to ale kostoly prevetrá v tom dobrom zmysle, že nespoliehajme sa na zvyky. Ak nebudeme relevantní, ľudia pôjdu inam – ľahko si prepnú na iné pesničky či na iného kazateľa. Nie sme na to, aby sme sa pretekali s telešou, ale vznikne asi úprimnejší a vernejší obraz o tom, ako na tom sme. Možno je to taký wake-up call. Možno bude zdravšia, aktuálnejšia cirkev. Dal by Pán Boh, aby to bolo na niečo dobré.
Vyšlo pôvodne na blogu ZaStolom 15.12.2020.