Komunizmus v Československu nebačoval celkom bez prekážok. Vždy sa našli odvážlivci, ktorí mu rázne čelili. Takým bol aj Bernard Nemček, člen hnutia Biela légia, ktoré sa snažilo svojpomocne občanov chrániť pred prenasledovaním. Koncom júla uplynulo 56 rokov od jeho popravy.
Bernard Nemček sa narodil 10. mája 1925 v Likavke v rodine železničiara, zmaturoval na obchodnej akadémii a pracoval ako úradník. Ako približuje historik Matej Medvecký v časopise Pamäť národa (2/2005), Nemček sa zapojil do protikomunistického odboja prostredníctvom priateľov Tibora Moleka a Antona Šišku. Zbierali informácie pre zahraničie. Molekovi (neskoršiemu redaktorovi Rádia Slobodná Európa) sa podarilo utiecť za hranice a ako svojho nástupcu si vybral Nemčeka, ktorý sa k protikomunistickej aktivite dostal v lete 1952.
Náznaky Európskej únie?
Bernardovi Nemčekovi sa podarilo zaslať do Rakúska informácie zvnútra Československa, napríklad rôzne smernice a situačné správy či údaje o bianko občianskych preukazoch, pečiatkach a tajných mapách. Do Slobodnej Európy zaslal štyri správy – o komunistoch-lekároch, o komunistoch v Lamčami, o komunistoch v Zbore národnej bezpečnosti a napokon o združstevňovaní v jeho rodnej obci Likavka.
Podľa historika Mateja Medveckého vytvoril Nemček odbojovú bunku s Františkom Seleckým a spojenie so zahraničím im zabezpečoval Jozef Král. „Nemček však nevedel, pre koho vlastne pracuje, t. j. ktorá zo zahraničných skupín stojí za krycími menami osôb, s ktorými korešpondoval.“ Údajným cieľom malo byť obnovenie Slovenského štátu ako súčasti Stredoeurópskej (Európskej) federácie.
Rozličné okolnosti i chyby spôsobili, že Nemček začal byť sledovaný Štátnou bezpečnosťou, ktorá ho napokon vo februári 1955 zatkla. „Následkom vyšetrovania a manipulácie zo strany ŠtB vzniklo z malej spravodajskej bunky niečo celkom iné. Štátnej bezpečnosti sa z jednej bunky, v podstate z jedného človeka (F. Selecký medzitým zomrel) ,podarilo´ vytvoriť veľké ľudácke sprisahanie, ktoré pomocou ozbrojeného povstania plánovalo zvrhnúť komunistický režim,“ píše Matej Medvecký v Pamäti národa.
Podľa tvrdej obžaloby Nemčeka a ďalších (spolupracovníka Krála, Mráza, Kašického, …) „od roku 1951 až do svojho zatknutia v Bratislave a inde na Slovensku založili, resp. stali sa členmi protištátnej organizácie, vytvorenej podľa pokynov zahraničnej zradnej emigrácie s konečným cieľom obnoviť za pomoci anglo-amerických imperalistov klérofašistický Slovenský štát (…) pripravovali fašistické úderné oddiely, ktorými v rámci imperelistami chystanej novej vojny chceli sa uchopiť moci (…) sa postupne stali členmi špionážnej organizácie a rôznym spôsobom vyzvedali štátne tajomstvo (…) podávali do zahraničia špionážne správy rázu politického, hospodárskeho, bezpečnostného a vojenského…“.
Prokurátorský proces
Skupina Bernard Nemček a spol. bola súdená v dňoch 13. až 15. júna 1955 na vojenskom kolégiu Najvyššieho súdu. „Proces bol mediálne sledovaný. Najobsiahlejší príspevok priniesol denník Pravda 17. júna 1955. Takmer štvorstranový článok obsahoval vybrané záznamy výpovedí pre súdom. Celý proces patrí do skupiny tzv. prokurátorských, tzn. že prokurátor fakticky pojednávanie riadil a úlohou sudcu bolo v podstate len vyniesť dopredu pripravený rozsudok. Toho si všimli aj médiá,“ uvádza historik Medvecký. Kvôli tomu sa potom mali pohádať aj predseda senátu Brešťanský a prokurátor Geššo.
Najvyšší súd odsúdil Bernarda Nemčeka – údajného vodcu celej skupiny – na trest smrti, ďalších k vysokým rozsudkom a dlhoročným žalárom. „Pretože proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu – vojenského kolégia nebol prípustný opravný prostriedok, nadobudol citovaný rozsudok právoplatnosť okamihom vyhlásenia.“
Napriek tomu, že Bernard Nemček požiadal o milosť, nebola mu udelená prezidentom Antonínom Zápotockým. S rodinou sa poslednýkrát videl 27. júla 1955. Popravený bol o dva dni, 29. júla 1955 v Prahe na Pankráci.
Popol a rehabilitovanie
Pred desiatimi rokmi bola v rodnej Likavke inštalovaná pamätná tabuľa Bernardovi Nemčekovi. Pri tejto príležitosti sa slúžila svätá omša, na ktorej kňaz a bývalý politický väzeň Viktor Olos v kázni spomenul: „Bernard Nemček bol po poprave spopolnený. Keď jeho sestra dňa 27. mája 2000 do Prahy podala žiadosť o vydanie urny s popolom svojho brata, dostala takúto odpoveď: Urny s popolom popravených, ktoré neboli vydané príbuzným, boli tajne pochované na cintorínoch v Ďábliciach alebo Motolech v Prahe. Spopolnenie sa konalo bez zápisu do tzv. knihy krematória, neznačili ich ani menom, ale len poradovým číslom a priebežne ich prevážali k pochovaniu. Posledných 78 urien bolo prevezených z väznice Praha-Pankrác na cintorín v Motolech v máji 1965. Je veľmi pravdepodobné, že v jednom z týchto cintorínov sú v spoločnom hrobe aj ostatky Vášho brata.“ Na takýto postup komunistov upozornila aj Česká televízie v dokumente Těla nevydávat.
V roku 1991 bol Bernard Nemček i ďalší účastníci procesu rehabilitovaní Najvyšším súdom ČSFR. Podľa rehabilitačného spisu odsúdení nenavádzali k vojne a teda neporušili vtedajší zákon na ochranu mieru. „Je však zrejmé iba toľko, že očakávali v blízkej budúcnosti vznik vojny medzi východným a západným blokom Európy. Z celého spisového materiálu ale nevyplývajú žiadne objektívne dôkazy, že by sa dopustili nejakého konkrétneho konania, ktoré by bolo možné považovať za popudzovanie k útočnej vojne, za podporu takejto vojny, poprípade za jej propagáciu a ktoré by bolo spôsobilé rozrušiť mierové spolužitie národov. … B. Nemček na hlavnom pojednávaní uviedol, že počítal s pomocou Západu pri likvidácii komunistického režimu a to prípadne aj cestou vojenského konfliktu. Zároveň však vypovedal aj to, že sám si nepredstavoval vojnu ako nutnú.“
Rodina Bernarda Nemčeka sa o neudelení milosti dozvedela až deň po Nemčekovej poprave. Preto Pavol Brodňanský v básni Súdna správa napísal: „Na druhý deň prišiel k úbohej materi / Našiel ju vystretú na zemi u dverí / V chladnej ruke krátka súdna správa / Včera sa nadránom poprava konala.“
Pietna spomienka na 56. výročie popravy Bernarda Nemčeka sa konala v Likavke v piatok 29. júla, zorganizoval ju Zväz protikomunistického odboja v spolupráci s obcou Likavka.
Pôvodne vyšlo na Postoy.sk 1. augusta 2011. Publikované so súhlasom redakcie.
