J. Budziszewski patrí medzi najväčšie filozofické kapacity v USA. Ako profesor prirodzeného práva pôsobí na Univerzite v Austine v štáte Texas. Jeho knihy sú na Slovensku neznáme, dostalo sa k nim len niekoľko málo čitateľov. Z pohľadu prirodzeného zákona napríklad obhajuje manželstvo muža a ženy či upozorňuje na neblahé dôsledky nemanželského spolužitia alebo rozvodov. Jeho najnovšou publikáciou je Čiara cez srdce: Prirodzený zákon ako fakt, teória a znamenie rozporu.
Raz ste napísali: „Skôr ako čokoľvek iné som kresťan; znamená to, okrem iných vecí, že som kresťanom skôr ako som filozofom.“ Ste teda kresťanský filozof?
Áno. Samozrejme, sú tu aj isté intelektuálne „formuly“ viery. Niekto môže vedieť aj bez zjavenia napríklad to, že Boh existuje. Tieto formuly pomáhajú uveriť Božiemu sebaodhaleniu v zjavení.
Existuje „objektívna filozofia“?
Objektivita je filozoficky možná, hoci je psychologicky zložitá. Objektivita je postoj mysle, ktorá túži po múdrosti, a aktívne hľadá pravdu so všetkým, čo k nej patrí. Okrem iných vecí si vyžaduje aj otvorenosť voči rozumovým argumentom.
Veríte v Boha?
Áno, hoci keď som bol mladý, neveril som v Boha. Aj keď som vyrastal v protestantskom kresťanskom domove, opustil som vieru. Počas týchto divokých rokov som nebol teoretický, ale praktický ateista. Inými slovami, nepovedal som: „Boh nemôže existovať.“ Čo som povedal, bolo: „Nemôže existovať Boh, na ktorom by záležalo.“
Prečo veríte?
Čo ma presvedčilo najprv, bolo zistenie, že tak veľa vecí o svete a ľudskej skúsenosti dávalo oveľa väčší zmysel pri hypotéze, že Boh je skutočný – obzvlášť, že kresťanský Boh je skutočný – ako pri opačnej hypotéze. Filozofi tento druh uvažovania volajú „argument smerom k najlepšiemu vysvetleniu“.
Máte pochybnosti o Božej existencii?
Teraz nie. Ako som prijal vieru, osvojil som si ďalšie dôvody veriť v Boha, pretože som začal zažívať Jeho milosť.
Ste známy ako jeden z tvorcov konceptu prirodzeného práva. Pomohlo vám prirodzený zákon pochopiť kresťanstvo?
Ako mladý som odmietol nielen vieru v Boha, ale aj vieru v rozdiel medzi dobrom a zlom, ktorý sa dá spoznať rozumom. Z tohto dôvodu nemôžem povedať, že by ma prirodzený zákon priviedol späť k Bohu. Možno povedať, že som objavil Boha a prirodzený zákon v rovnakom čase.
Prinieslo kresťanstvo tento prirodzený zákon alebo existoval už pred narodením Ježiša Krista?
Výraz „prirodzený zákon“ odkazuje na základné princípy dobrého a zlého, ktoré sú zakorenené v samej prirodzenosti stvorenej ľudskej bytosti. Takže prirodzený zákon jestvuje odvtedy ako boli stvorené ľudské bytosti. Matné vedomie o prirodzenom zákone je prítomné dokonca v časoch pred kresťanstvom a v ne-kresťanských kultúrach. Niektorí pohanskí filozofi mali úžasný rozhľad v prirodzenom zákone. Avšak kresťanstvo nám pomáha pochopiť prirodzený zákon hlbšie, pretože nás zoznamuje so Stvoriteľom.
Ako je prirodzený zákon spojený s náboženstvom? Idú ruka v ruke?
Je možné iba myslením, mimo zjavenia, objaviť skutočnosť Boha, ako aj skutočnosť prirodzeného zákona. Toto sú skutočné pravdy, ale neúplné. Nepostačuje len vedieť, že je tu „neznámy Boh“; treba sa mu dať prijať a vstúpiť do jeho rodiny, do Cirkvi. Nestačí len vedieť, že musíme žiť istým spôsobom života, aby sme boli pravdiví voči sebe samým; treba byť v kontakte s obetavou láskou, ktorá to umožňuje.
Je Desatoro Božích prikázaní vyjadrením prirodzeného zákona?
Desatoro nie je vyčerpávajúce zhrnutie prirodzeného zákona, ale zhrnutie plné podnetov. Hoci nezahŕňa celé naše prirodzené morálne poznanie, konštatuje, vyjadruje, pripomína a predpokladá jeho veľkú časť. Napríklad prvé prikázanie tvrdí, že iba Boh môže byť uctievaný ako Boh, ale súčasne predpokladá poznanie Boha rovnako ako aj niekoľkých princípov spravodlivosti, vrátane princípu vďačnosti a princípu „Dajte každému to, čo mu patrí“. Šieste prikázanie ukladá, že smilstvo je nesprávne, ale predpokladá inštitúciu manželstva a naznačuje, že je čímsi špeciálne, a preto pripomína omnoho širšiu normu sexuálnej čistoty. Ôsme prikázanie hovorí, že nemožno krivo svedčiť, ale predpokladá aj zákony pre verejnú spravodlivosť a navrhuje, že by sme vo všeobecnosti mali zväčšovať pravdivosť vzťahov.
Prečo ste sa rozhodli opustiť episkopálnu cirkev a vstúpiť do katolíckej?
Po niekoľkých rokoch som si uvedomil, že anglikánska tradícia začala umierať, pretože už viac neakceptuje základnú kresťanskú náuku. Kristus sľúbil, že ani pekelné brány nepremôžu Jeho Cirkev; tak kde potom bola Jeho Cirkev? Bol som prinútený znova prehodnotiť moje protestantské chápanie týchto skutočností a presvedčil som sa, že to, ako Katolícka cirkev chápe samú seba, je správne.
Boli ste prijatý do Katolíckej cirkvi na Veľkonočnú nedeľu v roku 2004. Je práve Veľká noc čímsi výnimočná v príbehu vašej konverzie?
Veľká noc je špeciálna pre mňa a pre moju rodinu rovnako ako je špeciálna pre všetkých kresťanov. Oslavujeme zmŕtvychvstanie Krista. Osobne však nemôžem myslieť na to, ako Kristus vstal z mŕtvych bez toho, aby som spomínal, ako ma zdvihol takpovediac zo smrti. Nedokážem slovami vyjadriť svoju vďačnosť.
Má katolicizmus jedinú pravdu?
Katolícka cirkev uznáva, že existujú prvky pravdy v iných náboženských tradíciách, ale čosi v nich tiež chýba. V protestantizme som prvýkrát počul evanjelium a naučil sa Písma, a budem za to vždy vďačný. Ešte som však našiel omnoho viac, najmä sviatostný život, v Katolíckej cirkvi.
Viete o tom, že by niekto konvertoval na kresťanstvo alebo uveril v Boha po tom, čo prečítal vašu knihu?
Rozhodne sa za to modlím, aby sa to stalo. Niekedy dostávam listy od ľudí, ktorí prečítali moje knihy a hľadajú Boha. Niektoré listy pochádzajú od ľudí, čo čítali to, čo som napísal o prirodzenom zákone. Niektoré píšu ľudia, ktorí čítali o mojom návrate k viere po rokoch zápasu s Bohom.
Vo svojej knihe Napísané v srdci (Written on the Heart) ste uviedli: „Nielenže každá kultúra rozpoznáva manželstvo, ale kdekoľvek sa cení viac ako erotické vzťahy.“ Myslíte si, že je to stále pravda?
Áno, stále si myslím, že je to pravda. Dokonca aj dnes, keď mnohí ľudia odmietajú manželstvo a unikajú akémukoľvek záväzku, stále nepovažujú manželstvo za hlúpe či zavrhnutiahodné. Avšak manželstvo je väčšie, vznešenejšie a zložitejšie dobro ako to, ktoré chcú nájsť. Problém nie je to, že chcú byť až príliš šťastní, ale že nechcú byť šťastní dostatočne.
Neviem, či naša kultúra oceňuje manželstvo viac ako erotické vzťahy.
Pravdepodobne nepoužívame slovo „oceňovať“ rovnako. Povedal by som, že ľudia stále „oceňujú“ manželstvo – vedia, že je vážené. Ale oni „nepreferujú“ manželstvo – myslia si, že je to príliš ťažké a trpia sebaklamom, že môžu mať čosi ako manželskú lásku bez toho, aby sa zosobášili.
Napríklad aký je rozdiel medzi manželstvom muža a ženy a kohabitáciou (nemanželským spolužitím) dvoch heterosexuálov? Predpokladám, že ich životný štýl je podobný, no v tom druhom prípade chýba sľub vernosti na celý život.
Musím nesúhlasiť s tým, že ich životný štýl je podobný. Celý zmysel manželstva spočíva v tom, že manžel a manželka sa dávajú jeden druhému bez výhrad. Celý zmysel kohabitácie je vyhnúť sa záväzku – nedať sa jeden druhému bez výhrad. Manželstvo je úplne iné.
Prečo?
Ľudia, ktorí kohabitujú, si chcú nechať svoje možnosti otvorené. Čo nechápu, je to, že opravdivá láska, opravdivá intimita si vyžaduje odhodiť preč všetky možnosti. Preto sa zaľúbenci chcú zosobášiť a preto má byť manželstvo trvalé. Ak muž a žena nedali navždy svoj život jeden druhému, vždy sa budú strániť jeden druhého, bez ohľadu na to, či si to uvedomia. V skutočnosti by však museli byť blázni, ak by sa v tomto prípade nestránili jeden druhého. Načo by ste mali otvoriť všetky poklady vášho srdca pre niekoho, kto vás môže opustiť? Prečo by tak mala urobiť ona?
Napísali ste aj toto: „Určite by sa ľudia nemali sobášiť, pokým nie sú zrelí. Ale vek, v ktorom sú ľudia natoľko zrelí, že môžu akceptovať manželské záväzky, nie je ľudskou konštantou; čiastočne to závisí na tom, kedy sa sobášime. Muži a ženy sa najprv nestávajú zrelými a potom akceptujú záväzky; dozrievajú tým, že akceptujú záväzky.“ Ako sa potom pozeráte na to, že mnohí mladí odkladajú vstup do manželstva na neskôr?
Volám to syndróm Petra Pana. Peter Pan je chlapec v anglickej rozprávke, ktorý odmieta dospieť. Podobným spôsobom ľudia našej doby odmietajú dospieť. Chcú byť dospelými v práci, ale deťmi, ba dokonca kojencami, v ich osobných životoch. Spomínam si na muža, s ktorým som sa zhováral v čakárni letiska. Mal po štyridsiatke, bol ženatý a mal zodpovednú prácu, no teraz závidel svojim pubertálnym deťom. Povedal: „Stále si nemyslím, že som dospel.“
Prečo je manželstvo dôležité?
Po prvé, manželstvo je dôležité kvôli láske. Kresťanská idea, že musíte stratiť seba, aby ste sa našli, platí nielen v našej láske k Bohu, ale aj v láske našich manželiek a manželov. Po druhé, manželstvo je dôležité, lebo je základom rodiny. Je to jediná inštitúcia, ktorá dáva dieťaťu bojovú šancu mať matku a otca, ktorí ho vždy budú milovať.
Je manželstvo posvätné?
Áno. Manželstvo je o zabudnutí na seba a obete pre druhého. Prichádzame k sebe tým, že seba strácame. Táto mimoriadna intímnosť patrí medzi najzákladnejšie prirodzené dobrá. Samozrejme, zjavenie ide ešte ďalej, opisujúc ho ako predzvesť nadprirodzeného dobra – tej stále hlbšej jednoty, do ktorej sme pozvaní s Úplne Iným, ktorým je Boh – ale to je už iná téma.
Vo vašej publikácii Čo nemôžeme nevedieť (What We Can’t Not Know) ste napísali, že deti nás premieňajú, že sa stávame inými bytosťami vďaka deťom, že sa stávame nesebeckými a požehnanými. „Získať toto veľké požehnanie si vyžaduje odvahu.“ Sme natoľko odvážni, aby sme prijali deti?
Čoraz viacej a viacej ľuďom chýba odvaha prijať deti. Myslím si, že im táto odvaha chýba, lebo im chýba nádej. Nádej im chýba, pretože svet bez Boha nie je postačujúcou studnicou nádeje. Vždy sklamáva, vždy podvádza.
Takže „riešením“ je nádej?
Nádej je skutočná cnosť a vo svojej najvyššej forme je nadprirodzenou cnosťou. Vyžaduje si Božiu milosť a dennodennú disciplínu radostného prijatia tejto milosti. Veľmi odporúčam encykliku Spe Salvi, ktorú napísal Benedikt XVI. na túto tému.
Môže byť niekto dobrý aj bez toho, aby veril v Boha?
Každý, kto sa snaží byť dobrým so všetkým, čo je v ňom, bude lepší už len kvôli tomuto úsiliu. Takéto konanie by malo byť ocenené a malo by sa rešpektovať to, čo sa týmto konaním dosialo. Avšak ktokoľvek, kto sa skutočne pokúsi byť lepším, veľmi rýchlo zistí zo svojej vlastnej skúsenosti, že jeho úsilie nepostačuje. V angličtine to voláme „naraziť na múr“. Zrážame sa s bariérou. Táto prekážka nie je externá. Je v nás. Je tam zlom, zlomenina v srdci človeka, ktorá sa môže opraviť jedine milosťou Boha.
Môžeme vidieť len rozumom alebo potrebujeme vieru? Načo?
Podobá sa to na otázku: „Vidíme len očami alebo potrebujeme aj svetlo?“ Potrebujeme oboje. Ján Pavol II. napísal v encyklike Fides et Ratio, že „viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde“; vták potrebuje dve krídla, aby letel.
Môže byť viera slepá? Alebo rozum?
Existuje slepá a iracionálna viera, rovnako ako existuje zakrpatený rozum, ktorý odmieta vieru a dokonca nechápe ani seba. Ale takýto typ viery a takýto typ rozumu nie sú to, čo kresťanstvo ponúka svetu. Keď ich pochopíme správne, viera a rozum nie sú nepriatelia, ale partneri. Jeden pomáha druhému, aby bol tým, čím má byť, aby sám seba pochopil, aby prišiel do svojej plnosti.
Je niečo, za čo ste Bohu vďačný?
Som mu vďačný za všetko – za život, rodičov, manželku, deti, priateľov, Cirkev, poznanie Krista a za milosť, ktorá zdvihla moju tvár zo špiny. Som vďačný za to, že môžem čosi pre neho spraviť. Ďakujem za utrpenie a zmätok, pretože mi pomáhajú pochopiť Kristovo utrpenie a učia ma dôverovať mu, keď ho nevidím. Som vďačný, že môžem byť vďačný, pretože bolo obdobie, keď som bol neschopný vďaky. Všetko je dar.
Matúš Demko
Vyšlo na portáli Postoy.sk 19. februára 2010. Publikované so súhlasom redakcie.
