V roku 2024 vznikol prvý dokumentárny film o pátrovi Vendelínovi Javorkovi, významnom misionárovi a väzňovi gulagov, ktorý založil kolégium Russicum. Vo filme vystupuje teológ a filozof Ladislav Csontos, jezuita mapujúci príbehy svojich spolubratov z dôb neslobody. Redigoval a vydal viaceré Javorkove texty: Duch viery, Duchovné cvičenia aj Prednášky a príhovory.
Vendelín Javorka bol otvorený pre Božie pôsobenie
Keď sa povie Vendelín Javorka, kto sa vám vybaví?
Mne sa vybaví starec v duchu otcov púšte a takých kmeťov, ku ktorým sa vzhliada s úctou a od ktorých sa človek môže učiť z ich príkladu. To je niečo ako osobnosť, ktorá si zasluhuje veľkú úctu a zároveň aj otvorenosť pre to, aké posolstvo prináša jeho život.
Prečo by sme mali mať dnes úctu k pátrovi Javorkovi?
Páter Javorka sa otvoril Božiemu pôsobeniu a volaniu tým, že sa zasvätil Bohu. Jeho príbuzný Andrej Hlinka ho presviedčal, aby nešiel rehoľnou „kariérou“, ale kariérou diecézneho kňaza. A on, napriek tomu sa rozhodol, že chce sa úplne zasvätiť Bohu v reholi, chce byť misionárom, chce dať svoj život pre všetkých. Ešte nemal celkom jasné, na čo sa zameria, ale chcel sa dať úplne Bohu v službe všetkým ľuďom. Čo v tých časoch bolo zvláštne. Andrej Hlinka vyzdvihoval potrebu venovať sa pozdvihnutiu národa a určitej politickej aktivite. A Javorka bol celý život nad týmito politickými aktivitami. Ako hovorí svätý Pavol, všetkým som sa stal všetkým, aby som aspoň niektorých získal.
Ovplyvnil ho teda Andrej Hlinka?
Je to vysoko pravdepodobné. Ale zároveň ho ovplyvnili aj jezuiti, ktorí dávali ľudové misie. Boli známi ľudoví misionári, ktorí prichádzali z Trnavy. O pátrovi Andrejovi Čambálovi, ktorý hovoril írečitou trnavčinou, je známe, že keď dával ľudové misie na Liptove, tak sa naučil liptovské nárečie. Ľudia boli prekvapení, ako pekne mäkčí a dokonca, že dokáže povedať aj to liptovské „ô“. Bol akýmsi vzorom, že sa dokáže prispôsobiť prostrediu, v ktorom pôsobí. Je možné, že aj toto fascinovalo mladého Javorku. Chcel byť tak širšie naladený. A možno, že mu pomohlo aj to, že časť svojho vzdelania získal vo veľmi kvalitnej židovskej škole v Sučanoch. Prekročil rámec, že by sa ako katolícke dieťa mal učiť len v katolíckej škole. Javorkovi rodičia Michal a Mária sa rozhodli pre kvalitu vzdelania.
Dôraz na disciplínu a latinčinu
Prvý kontakt s jezuitmi mal teda Javorka cez ľudové misie?
To mohol byť prvý kontakt. A ďalší kontakt mohol byť cez časopis Posol Božského srdca Ježišovho, ktorý síce jezuiti nezaložili. Založil ho farár v Moravskom sv. Jáne Michal Melíšek, ale potom prevzali redakciu posla jezuiti. A zhodou okolnosti po vzniku Československej republiky sa páter Vendelín Javorka stal na jeden rok aj jeho šéfredaktorom. Z toho obdobia máme jeho korešpondenciu s Andrejom Hlinkom ohľadom vydávania vo vydavateľstve LEV, kde sa prejavuje ako celkom praktický človek. Naznačuje, že cena, ktorú navrhuje LEV, je vysoká, a že sú aj iné, lacnejšie ponuky vzhľadom na klesajúcu cenu papiera. A že teda aj jezuiti by radi podporili katolícke vydavateľstvo LEV v Ružomberku. Potom sa s Hlinkom dohodli, že cena bude „kresťanskejšia“.
Ešte je zaujímavá korešpondencia medzi Hlinkom a Javorkom počas Hlinkovho väzenia v Segedíne. Mladý jezuitský študent Javorka píše „ujčekovi“, aby myslel aj na duchovné veci, uisťuje ho, že jezuiti sa za neho modlia a povzbudzuje ho k duchovným cvičeniam. V liste, ktorý napísal tesne potom, ako bola z neho sňatá suspenzia, Hlinka sľubuje, že si urobí duchovné cvičenia, dokonca u maďarského exercitátora v Kaloči. On, maďarsky zmýšľajúci jezuita a Andrej Hlinka, naozaj taký írečitý Slovák, našli spoločnú reč v Ježišovi Kristovi.
Javorka sa stal jezuitom začiatkom 20. storočia. Je jezuitská formácia iná ako bola vtedy?
Okolnosti boli ešte hlboko pred Druhým vatikánskym koncilom. Dôraz sa kládol na disciplínu, latinčinu, kanonické právo. Druhý vatikánsky koncil priniesol iné dôrazy. Niežeby kanonické právo nemalo význam, ale teraz sa viac kladie dôraz na Sväté Písmo a na tradíciu cirkevných otcov. Dnešná formácia vyzerá inak, ale základné body sú tie isté: 30-dňové duchovné cvičenia, rozličné experimenty (služba v nemocnici, chorým, alebo bezdomovcom). Podstata sa nezmenila, zmenili sa niektoré vedľajšie spôsoby. Jezuitské vzdelávanie je viac postavené na dialógu so svetskou kultúrou a filozofiou.
Prvý rektor Russica išiel nohami po zemi
V roku 1929 bolo založené Pápežské ruské kolégium. Russicum malo vychovávať misionárov pre Rusko, boli to časy boľševickej revolúcie a násilného presadzovania ateizmu. Russicum sa dokonca malo usilovať o zjednotenie pravoslávia s katolicizmom.
Predstava Svätého Otca Pia XI. bola, že sa bude pokračovať v zjednocovaní kresťanov na spôsob únií, akou bola napríklad Brest-litovská únia. Ešte ekumenizmus nebol taký živý, ale už v tých časoch sa naozaj veľmi silno v Cirkvi, a nielen v Katolíckej cirkvi, aj v iných kresťanských cirkvách, objavuje túžba po jednote.
Prečo sa práve Javorka stal prvým rektorom Russica?
Páter Javorka mal veľmi dobre organizačné schopnosti. Napriek tomu, že bol veľmi duchovný človek, išiel nohami po zemi. Bohaté skúsenosti získal počas delenia rakúsko-uhorskej jezuitskej provincie a formoval jezuitský život najprv v Trnave, potom v Bratislave.
Inú rolu mohlo zohrať aj to, že medzi Ruskom a niektorými inými národmi sú historicky zakorenené napätia, mohli by sme to nazvať až konfliktmi. Rusi neboli so Slovákmi nikdy v konflikte, v slovenskej literatúre a kultúre voči Rusku bolo skôr obdobie všeslovanskej vzájomnosti. Osobnosť Vendelína Javorku bola prijateľná aj pre ruskú stranu, nebol červeným súknom, ktorý by dráždil mocného, červeno zafarbeného nepriateľa Cirkvi.
Javorku si všimol priamo pápež.
Pôvodne Rusiccum chcel Svätý Otec zveriť benediktínom. Ale potom sa rozhodol, nevedno presne z akých dôvodov, pre jezuitov. Požiadal generálneho predstaveného o určenie zodpovednej osoby. Generálny predstavený dostáva každoročne správy z jednotlivých domov. Takéto veľmi podrobné správy posielal aj páter Javorka ako predstavený v Trnave. Ukazovalo sa, že je to schopný človek. Páter generál ho rozhodol najprv poveriť úlohou vybudovať Russicum. Až keď sa osvedčil, stal sa rektorom.
Russicum: Položiť aj život za Krista na misii v Rusku
Aký bol cieľ Russica?
Cieľom bolo venovať sa v prvom rade kresťanom-katolíkom, ktorí už v Rusku boli, a tiež sa venovať katolíkom v emigrácii. Ruská emigrácia bola nielen v Európe, ale aj v Číne. Pomerne silná diaspóra bola práve v Charbine a v Šanghaji, kam bol Javorka poslaný. Tam utekali zo sovietskeho Ruska inteligencia, obchodníci, … Základom bolo venovať sa katolíkom, ale zároveň sa myslelo aj na zjednotenie s pravoslávím, ale ako som spomínal, bolo to ešte pred formovaním ekumenického hnutia.
Aká riskantná bola táto ruská misia?
To bolo odvaha k mučeníctvu. V prvom rade vstup do Rusicca už bol veľmi odvážny krok. Lenže o Russicum mala záujem aj sovietska tajná polícia, KGB. Snažila sa tam nasadiť svojich agentov. Čo pomerne skoro v Russicu zbadali a tak vytvorili taký predstupeň, kde kandidátov podrobili disciplinárnym a duchovným skúškam, či to myslia vážne. A tak sa prefiltrovali niektorí nasadení agenti. V kandidatúre zaviedli veľmi prísnu disciplínu, denný poriadok, skoré vstávanie, nalinkovaný celý denný program s tým, že tí, čo naozaj mali povolanie, vydržia. A tí, ktorí hľadajú únik, padli do podozrenia, prípadne aj sami odišli, lebo bolo to pre nich príliš náročné, bez vnútornej motivácie.
Ale vieme, že všetci tí, čo boli v Russicu, mali predsavzatie položiť aj život pre Krista. Niektorí misionári boli umučení, odhalení, väznení, ako napríklad Walter Ciszek. Tohto ducha mučeníctva pestovalo Rusiccum a to bol aj duch Pátra Vendelína Javorku. Bol to duch mučeníka, ktorý chce obetovať svoj život pre Krista v šírení evanjelia. Rozhodujúce je to nadšenie a odvaha.
Javorku zatkli v júni 1944, keď opäť obetavo pôsobil medzi gréckokatolíkmi v Bukovine, kam prišla postupujúca sovietska armáda.
Samozrejme, o ňom vedeli už dávno, kto to je. Takže KGB ho zatkla, vyšetrovala ho svojimi „osvedčenými“ metódami. Bol vyšetrovaný na Lubianke v Moskve, kde sa používali najkrutejšie metódy, hoci už bol pomerne starý človek. Dostal administratívne bez súdu 10 rokov. Neboli o ňom nijaké správy. V Ríme ani na Slovensku nemali o ňom nijakú správu. Už bol vyhlásený aj za mŕtveho.
Misia gulag
Vieme zistiť, či sa mu naozaj niečo podarilo na misiách?
V Charbine je o ňom pomerne dosť informácií, pretože tam prišiel zastupovať apoštolského administrátora pre Mandžusko. Tam už bola rozvinutá pastorácia, v ktorej bol veľmi činný. Venoval sa rodinám, mládeži, deťom. Odhadujú, že tam bolo niekoľko desať tisíc ruských utečencov. Mal práce nad hlavu. Veľká ruská komunita bola aj v Šanghaji, dokonca tam boli aj Česi a Slováci pracujúci u Baťu. Venoval sa aj im, ak mu to čas dovoľoval. Mal aj kontakty s ruskou emigráciou vo Francúzsku a vďaka tomu získal aj finančnú pomoc.
Misiou bol aj gulag za polárnym kruhom, kde pomáhal svojím spoluväzňom a mnohých priviedol k viere. Aj vďaka nemu mnohí zomreli zmierení s Bohom. Tam, kde by sa zdalo, že Boh zabudol na človeka… Ale nie, Boh na človeka nezabudol.
V roku 1955 Javorka prekvapil svojho brata, že žije a že majú požiadať o jeho repatriáciu. Vrátil sa do Žiliny s podlomeným zdravím. Na rozdiel od Waltera Ciszeka sa ale nevrátil do slobodných pomerov.
Došiel v zúboženom stave. Kosť a koža, takmer slepý… Jeho rodina v Žiline sa ho ujala. Bolo to pre nich veľmi ťažké, pretože boli pod ustavičným dozorom Štátnej bezpečnosti. Stávalo sa, že mu prišli urobiť domovú prehliadku, rozhádzali mu všetko a nasadzovali na neho agentov. ŠtB skončila jeho sledovanie až jeho smrťou. Jeho mučeníctvo bolo veľké – od zatknutia v Bukovine cez gulag po prenasledovanie doma v Žiline. Krok za krokom odovzdával svoj život… Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov. Zomrel v predvečer slávnosti Zvestovania Pána 24. marca 1966.
Vendelín Javorka, páter beznádejných prípadov
Zaujímavé, že eštebákom nedával spávať tento chatrný starček…
… všetko to bolo pre vieru. Nie preto, že by mohol rozvrátiť štát. Čo mohol jeden starček, ktorý už pomaličky chodil a mal slabé srdce. Napriek tomu sa ho báli. Moc, ktorá mala všetky páky v rukách, sa bála jedného starca. Nie jeho fyzickej, ale úžasnej duchovnej sily. Javorka je svedok viery. Je to dôležité, lebo cez takýchto mučeníkov sa k nám dostáva viera.
Kto je Javorka dnes?
V Žiline ho považujú za pátra nemožnosti. Keď má niekto veľké ťažkosti, treba ísť pomodliť sa na hrob pátra Javorku na mestský cintorín. Je pomocníkom v nemožných situáciách.
Navštívili ste aj vy tento cintorín?
K Javorkovmu hrobu chodili mnohí aj počas socializmu. Pamätám si na prvú návštevu prostredníctvom doktora Vladimíra Jukla. Zapôsobil na mňa jeho pomník, ktorý má štrbinu a naznačuje, že kresťanstvo je rozdelené. Cez obe časti prechádza kríž symbolizujúci jednotu. Jukl mi vtedy hovoril, že tento jezuita je mučeník. Vtedy som trochu uvažoval o vstupe do rehole a Javorka bol také svetielko, že aha, to je zaujímavé. Aj fotografie z jeho pohrebu sú v tých časoch dokumentom jednej veľkej manifestácie viery. Sú tam mnohí jezuiti, ktorí sa vrátili z väzení, nesú jeho rakvu na pleciach, kráčajú pred rakvou v civile, ale každý vie, že sú to jezuiti. Kráčajú tam rehoľné sestry z Bôriku, kde chodieval bez štátneho súhlasu spovedávať sestričky. V Žiline to bola udalosť napriek tomu, že oficiálne neslúžil sväté omše. Jedine pri 50. výročí vysviacky mu povolili mať verejnú svätú omšu. Inak chodieval ako jednoduchý veriaci na sv. omšu a doma slúžil svätú liturgiu.
Potkýnal sa, ale vždy zostal verný
Ako sa k Javorkovi dostali Vladimír Jukl so Silvestrom Krčmérym?
Keď prichádzal na Slovensko ešte pred rokom 1944, tak mával prednášky o misiách pre akademickú mládež. Misie v tých časoch priťahovali a Jukla a Krčméryho priťahovalo Rusko. Impulzy, ktoré dostali, na nich zapôsobili natoľko, že sa rozhodli pracovať pre Rusko, pripravovať sa na to, pašovať biblie…
Čo nám môže aj dnes povedať Vendelín Javorka?
Dnes je viera často rozkolísaná, rozkladajú sa štruktúry, rodina je v kríze. Práve vernosť Bohu nesie človeka dopredu. Úžasným príkladom je práve páter Javorka. Môže byť príkladom pre nás, ktorí sa potkýname po tejto zemi. On tiež kráčal touto zemou a tiež sa aj potkýnal. Tiež musel riešiť úplne praktické záležitosti, ako ich aj my riešime. Ale napriek tomu zostal vždy jasne zorientovaný v situácii, jasne verný Bohu.
Rozhovor vznikol pri nahrávaní dokumentárneho filmu „Vendelín Javorka: Misia nekončí“ (MOOVI, 2024).
Foto: autor, archív, snímky z filmu a Barbora Likavská