Imrich Vaško by mal včera osemdesiat rokov. Nedožil sa ich. Aké ostali spomienky na tohto „posledného štúrovca“? Čím „profesor so srdcom“ oslovoval ľudí, ktorí ho poznali?
Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha: „Bol to výnimočný človek s nákazlivou životnou energiou. Nikdy nezabudnem s akým nadšením rozprával o svojej pani manželke, o Ružomberku, Filozofickej fakulte KU a vlastne všetkom, čomu veril a mal rád. Mal tu zriedkavú schopnosť zapáliť sa pre projekty a nápady, ktoré neboli jeho a nezištne ich podporovať. Tak sa jeho priazni tešilo aj Spoločenstvo Ladislava Hanusa a Kolégium Antona Neuwirtha. Docent Vaško odišiel, žiaľ, príliš skoro, ale ešte stále keď si na neho spomeniem, tak pocítim to ľudské teplo a priateľskosť, ktoré sálal. Verím, že naďalej v nebi lobuje za všetky diela a ľudí jeho srdcu blízkych.“
Terézia Rončáková, publicistka, docentka na katedre žurnalistiky v Ružomberku: „Na pána dekana Vaška myslievam pomerne často, aj sa za neho modlím, aj ho prosím, aby sa on prihováral za nás tu, aj ho spomíname s priateľmi… Patril k ľuďom, ktorí zanechajú stopu. Prečo? Podľa mňa pre svoju blízkosť Bohu a schopnosť rozlišovať, čo sa Bohu páči, a čo nie. Mal také čisté vnútorné oko, ktorým videl viac ako my okolo neho. Preto jedných priťahoval a vyhľadávali jeho prítomnosť, aby sa obohatili; a pre iných bol čudák a výčitka. Tí druhí, ak mali moc, vŕšili sa na ňom. A tak znášal údel všetkých ľudí svojho druhu: k láskavosti a jednoduchosti musel trénovať aj pokoru, aby uniesol nepochopenie a zlo. Keď myslím na neho, myslím najmä na ten duchovný zápas. A túžim po takom Božom vnútornom oku.“
Michal Lipiak, redaktor TKKBS, absolvent ružomberskej katedry žurnalistiky: „Moje srdce sa chveje, keď si spomeniem na pána dekana Vaška. Osobnosť, ktorú sme mali ešte pred pár rokmi pred sebou. V kútiku srdca i duše ostane navždy. Jeho nadšenie, modlitbu za nás i seba, túžbu „po krásne“ vo všetkom i myšlienky na jeho milovanú Zuzanku. Nadšenie, ktorého ho zdobilo pri budovaní fakulty i podpore našej katedry. Prekonávalo veľa zlého – z rozličných strán. Modlitba. Zveroval sa jej. Každý deň. Na kolenách v univerzitnej kaplnke i vo svojej kancelárii, kde sme sa stretávali pri rozličných debatách. Asi som pri nich dovolil veľakrát viac ako iní. Nebavilo ma len nečinne sedieť, keď iní kritizovali. Išiel som priamo za ním – povedal som, čo si myslím, ako a čo treba urobiť. Keď som sa zastal mojich bývalých spolužiakov, ktorí mali ukončiť štúdium, či organizovaní veľkého univerzitného plesu s mojimi priateľmi. Nerozvážnosť a naivnosť? Možno. Neskôr som však videl, ako niektoré veci prevzal a išiel s nimi ďalej – za ďalšími, ktorí nás viedli. Pred očami mám jeho túžbu vidieť a počúvať viac, ako nám je dožičené. Tak to bolo vždy, keď som za nim prišiel. Veľakrát som klopal, teraz verím, že on klope za nás – v nebi. Aby nám bolo dožičené.“
Prečítajte si tiež rozhovor so synom Imricha Vaška Andrejom. | Rovnako na blogu matusdemko.sk nájdete budúci týždeň 15.11.2016 rozhovor s dcérou bývalého rektora KU Jozefa Ďurčeka, ktorý bol blízkym priateľom práve Imricha Vaška.
Juraj Holdoš, psychológ, autor projektu InternetovaZavislost.sk: „Pán dekan Vaško bol pre mňa ako zjav. Ako zjav z inej doby alebo iného sveta, keď poctivosť, pracovitosť a charakter mali svoju hodnotu. Ale pán dekan Vaško nebol z inej doby, ani iného sveta, bol úplne aktuálny, žil plne v prítomnosti. Bol človekom na svojom mieste! Charakterizoval by som ho dvoma slovami: vnímavý a otvorený.
Vnímavého preto, lebo bol nesmierne citlivý na potreby druhých. Nikdy nerobil rozdiely, či išlo o študenta alebo profesora: vždy úctivý, vždy počúvajúci, vždy citlivý. I keď mi neprísluší hodnotiť jeho profesionálnu dráhu, som presvedčený, že práve vnímavosť sa podpísala aj v jeho vedeckej a pedagogickej dráhe. Vnímavosť pre to, čo je naozaj dôležité, pre to, čo ide až k jadru.
Druhá vlastnosť je otvorenosť. On, človek vo svojom veku, s kariérou a tiež rodinou bol vnímavý voči potrebe budovať Katolícku univerzitu, no najmä bol otvorený ku zmene. Vo veku, keď si ostatní cenia svoj pokoj a odchádzajú do ústrania, on šiel do výzvy a neistoty. Bol ochotný opustiť už vytvorené, aby budoval nové. Nelipol na ľudských istotách, hľadal iné istoty. Nepotreboval si už budovať svoje ego, robil to čo cítil, že je potrebné – slúžil.“
Peter Olekšák, profesor, kňaz, bývalý prorektor Katolíckej univerzity v Ružomberku: „Mal cit pre umenie. Aj preto miloval Rúfusovo dielo a na Fra Angelica organizoval Deň umelcov, kde aj recitovali „tri grácie“ 🙂 On bol dôvodom, prečo Katolícka univerzita vlastní originály hložníkových ilustrácii Biblie a prečo KU túto Bibliu vydala.
Dával priestor mladým. Čo bolo príležitosťou, ale aj rizikom. Sám sa stal napokon obeťou tých mladých, ktorí mu už nevedeli nájsť primerané miesto. Neskôr tí istí mladí atakovali Zasępu, nebrali vážne Ďurčeka a zakrývali sa hanusovým menom.
Svoju chorobu prijal s pokorou a zodpovedne. Keď sa to dozvedel, prišiel za mnou na rektorát a povedal: „Už je to tu.“ A začal usporadúvať osobné veci, „aby bolo všetko na poriadku“.
Imrich Vaško vskutku patrí do partie Hanusa, Magu, Rúfusa, Zasępu a Ďurčeka. Len už je tých osobností akosi veľa na večnej hostine a pri našom stole zostáva čím ďalej tým viac prázdnych stoličiek, ktoré zostávajú neobsadené. “ (vybrané z príhovoru na spomienkovej slávnosti v Ružomberku 8.11.2016)
Lukáš Marťák, absolvent katedry žurnalistiky v Ružomberku: „Pán dekan Imrich Vaško bol osobnosťou, ktorá prerástla svoj životný priestor. Niekto sa pýši titulmi, na iného upozorňuje životná múdrosť. Pán dekan bol múdry človek.
Napriek úspechom skromný, napriek skúškam radostný, napriek postaveniu pokorný. Hĺbku univerzity neurčujú vymaľované steny, inšpirovať môžu len veľkí ľudia.
Keď sa na chodbe fakulty objavil pán dekan, ako študenti sme cítili skutočnú inšpiráciu. Pán dekan priťahoval, pozýval dosahovať vznešené ciele, lebo sám bol vznešený.
Dostalo sa mi tej milosti môcť s pánom dekanom robiť zrejme posledný rozhovor. Mám živo pred očami, ako bojujúci s ochorením sedel vystretý na stoličke oproti mne a hoci mal vážne ťažkosti s dýchaním, neuberalo mu to na pokoji ani na úsmeve. V ten podvečer upozornil na myšlienku, ktorej podriadil celý svoj život, špeciálne jeho koniec a zároveň jasne pomenoval cestu verného kresťana. Vystierajúc sa, aby lapal po dychu, zdôraznil: Z kríža sa neschádza, na kríži sa ostáva až do konca, iba vtedy pochopíme jeho význam.
Pán dekan na ňom ostal. A keďže tak miloval pravdu, ktorej nás aj na chodbách školy učil, svoj kríž objal. Bol nám nezaslúženým darom.
Vincent Bocko, absolvent katedry žurnalistiky v Ružomberku, webdizajnér: Aj mimo funkcie to bol a stále je pán dekan. Človek, ktorý žil a konal pre dobro ďalších.
Človek, ktorý neskutočne miloval svoju ženu, rodinu, svojich študentov.
Človek, ktorý skĺbil srdce, rozum a lásku, aby sa stal pre nás pokladom v charizmatickom drobnom pánovi obrovského rozmeru. Básnik, ktorý žil svoju poéziu.
Osoba, ktorá nám dala príklad, ako byť osobnosťou.
Lukáš Obšitník, historik, publicista, bývalý šéfredaktor Postoy.sk: „Profesor Imrich Vaško bol dobrou dušou Katolíckej univerzity. Nebol som jeho priamym študentom, ale občas sa pri mne pristavil, opýtal sa, ako sa mi vodí, položil mi ruku na plece a prehodili sme pár slov. Pri ňom ste cítili, že so školou žije, že jej úspechy aj pády sa ho bytostne dotýkajú, lebo ju považoval za svoje dieťa, podobne ako aj všetkých, ktorí na nej študovali alebo pôsobili. Pamätám si ho ako láskavého a múdreho pána s vysokými, ale reálnymi ideálmi, ktorý to v našom slovenskom prostredí nemal ľahké. Filozofická fakulta sa svojho času vzmohla do veľkej miery aj vďaka jeho osobnosti. Keď si občas na ňu spomeniem, jeho meno mi príde na rozum medzi prvými.“
Ján Mačala, absolvent katedry žurnalistiky FF KU, digitálny marketér: „Priestory Filozofickej fakulty KU, spoločné cesty, nemocničné lôžko, smrteľná posteľ… V mysli sa mi vynárajú spomienky, ktoré ako čriepky mozaiky zapadajú do seba. Každá osve mi pripomína pána dekana Imricha Vaška v inej situácii, no v tom istom svetle. Každé stretnutie mi prinieslo niečo nové, povzbudivé, ako pri hre vitráže so slnečnými lúčmi.
Pána docenta Imricha Vaška som poznal ako študent v poslednej dekáde jeho života. A ostal mi v pamäti ako vzor múdrosti a pokory. Dokázal žiť to, čo mnohí prázdnym omieľaním profanujú – svoju funkciu prijal ako službu.
Pridržal dvere. Zvítal sa. Spytoval sa, ako sa nám darí. Pre mňa ako prvácke ucho to bol príjemný šok. Bol to skrátka náš pán dekan.“
Imrich Gazda, vysokoškolský pedagóg, žurnalista, SvetKresťanstva.sk: „Imrich Vaško nebol len otec, ale svätý otec. Aj svojim hlbokým sústredením pri modlitbe a svätej omši pripomínal zosnulého pápeža. Liturgia bola centrom jeho dňa. Keď vedel, že sa jej kvôli pracovnej ceste alebo iným povinnostiam nebude môcť zúčastniť, deň predtým si ju „nadrobil“.
Vrcholné pripodobnenie sa Jánovi Pavlovi II. nastalo v posledných dňoch jeho života. Keď už bol pripútaný na lôžko a trpel veľkými bolesťami, neskrivil svoju tvár. „To všetko obetujem za univerzitu,“ pošepkal univerzitným kaplánom, ktorí ho prišli navštíviť. Utrpenie posledných dní bolo jeho najsilnejším svedectvom. Svedčil o sile obety ako trpiaci pápež, ako Ježiš Opustený. „Prišiel za mnou,“ povedal najbližším spolupracovníkom niekoľko dní pred svojou smrťou a dodal: „Povedal, že ešte raz príde a vtedy si ma už vezme k sebe.“ Nesklamal. Prišiel. (vybrané z nekrológu pôvodne napísanom pre časopis Nové mesto)
Jozef Žvanda, kňaz, Univerzitné pastoračné centrum, Ružomberok: „Keď na začiatku akademického roka na pôdu univerzity prichádzali noví študenti, ani netušili, kto je ten pán vo flanelovej košeli a papučiach, ktorý im pomáhal s ťažkými kuframi. Až na druhý deň, keď ich na pôde fakulty vítal pekným slovom, teraz už v kravate, dekan FF KU, až vtedy v neznámom mužovi s flanelovou košeľou spoznali, kto im to v skutočnosti pomáhal. Posledné pozemské dni prežil pán dekan v Charitnom domove v Spišskom Podhradí. Prichádzali za ním pedagógovia, študenti, kňazi. Tak veľmi bol vďačný. A keď už nevnímal okolie a veľmi trpel, z jeho úst vychádzal už iba ston a podvedome slová ďakujem, ďakujem… Dobre si pamätám na tohto muža a som vďačný Bohu, že takmer desať rokov mal som tú milosť prežiť v jeho blízkosti. Bol to malý veľký človek. Navždy mi zostane v srdci to, čo som neraz vnímal svojimi očami v Kaplnke sv. Alberta. Veľakrát som tam pána dekana videl v modlitbe na kolenách. Veľakrát. Aj toto mu pomohlo zvládnuť jeho veľkosť, že sa stal malým na kolenách. Pán dekan Imrich Vaško tak nám všetkým ukázal cestu, ako obstáť v dnešnej náročnej dobe, a to na kolenách a v modlitbe. K tomu sa musíme vrátiť v spoločnosti, na Katolíckej univerzite a v Cirkvi.“ (citované z kázne v UPaC 31. augusta 2013)
Monika Kekeliaková, literárna vedkyňa, redaktorka a dramaturgička, bývalá pracovníčka ružomberského Vedeckého ústavu Ladislava Hanusa: „Moje prvé spomienky na pána dekana Vaška siahajú ešte do mojich študentských čias na ružomberskej fakulte, kde som študovala od roku 1999 aprobáciu slovenský jazyk a literatúra v kombinácii s teológiou. Najprv som ho vnímala len z náhodných stretnutí na chodbách fakulty (tuším ešte nebol v tom čase dekanom) a neskôr sme s ním mali vo štvrtom a piatom ročníku prednášky a semináre zo súčasnej slovenskej literatúry. Od roku 2004 až do jeho smrti v roku 2010 som ako doktorandka viedla tieto semináre ja a v čase prepuknutia choroby dekana Vaška som ho zastupovala aj v prednáškach. Od môjho odchodu z ružomberského akademického prostredia, kde som ako študentka a neskôr odborná asistentka prežila 12 rokov, prešlo päť rokov a od smrti pána dekana je to už šesť rokov. Pekná kôpka času, vďaka ktorej sa mi ešte viac vynára na povrch to podstatné o pánovi dekanovi. On pre mňa bude už navždy človekom, ktorý pochopil aj riziká, ktoré v sebe ukrýva akademický priestor, a preto si aj od viacerých uchránil srdce. Neuzatváral sa iba do sveta vedy, nestala sa mu pohodlnou osamelosťou či priestorom intelektuálnej nadradenosti. V písaní o literatúre si zachoval svoj kultivovaný esejistický štýl. V časovo náročnej funkcii dekana, v ktorej som ho mala možnosť zažiť, nemal toľko potrebného vedeckého sústredenia, aby dotiahol svoje odborné reflexie až do renomovaných literárnovedných výstupov, ale o to viac vedel v skromnosti upozorniť na vynikajúce práce svojich učiteľov, šikovných žiakov a zorientovať študentov v tom najlepšom v oblasti poézie, metodológie a literárnej vedy. Pána dekana som vlastne zažívala v záverečnej fáze jeho života a v poslednej fáze akademickej tvorivosti, čo som v tom čase netušila. Správal sa akosi inak, ako sme zvyknutí vzhľadom na akademické funkcie a ambície. Pre niekoho možno až nehodne vzhľadom na svoj stav, reakcie boli rôzne. Žil akoby v duchu hesla – viem, že toto je moja posledná dekáda a chcem ju prežiť tak, aby mi smrť nemala čo vziať. Možno preto nemal pracovnú dobu, jeho pracovňa bola skôr spovedelnicou, kde chodili často študenti po obyčajné povzbudenie, na rozhovory o literatúre, dokonca rady. Dal do úzadia vlastné vedecké či pedagogické zdokonaľovanie, aby v najväčšej možnej miere zdokonaľoval najmä aspekt služby v rozhovore s tými, ktorí ho práve potrebovali. Obdivovala som ho, ako ručne svojím starostlivým ozdobným písmom vypisoval pozdravy svojim blízkym, priateľom, zamestnancom, pamätal na ich narodeniny a meniny. Neviem, ako žil pán dekan predtým svoje vedecké a pedagogické pôsobenie, ako si ho pamätajú kolegovia a študenti z Prešova. Ale ak opäť aj tam nad všetkým dominovala radosť z každodenného stretnutia sa s človekom a mnohí ľudia od neho odchádzali akýsi lepší, potom sme mali medzi sebou akoby toho štvrtého mudrca zo starofrancúzskej legendy, ktorý prišiel pred Ježiša nakoniec s prázdnymi rukami, lebo všetky tri perly podaroval tým, ktorí to potrebovali. Nemohol sa popýšiť najmä v tom svojom poslednom dekanskom období veľkými darmi ako traja mudrci, čiže peknou väčšou záslužnou kôpkou povydávaných vedeckých kníh a štúdií, v tomto ostali jeho ruky takmer prázdne. Pán dekan si zvolil iný podiel, iný rozmer zdokonalenia, smrť mu síce už definitívne vzala možnosť napísať pre nás ďalšie záslužné práce o litaratúre, ale tie tisíce stretnutí s druhými v láskavom prijatí v poslednej dekáde života postíhal. Rada by som aj ja, ak aj naplním časom svoje ruky povydávaným množstvom záslužných štúdií a kníh, mala ich v istých životných etapách aj celkom prázdne pre tých, ktorí ma potrebujú len tak obyčajne ľudsky.“
Vladimír Miškovčík, hovorca mesta Ružomberok: „Imricha Vaška som prvýkrát spoznal ešte ako čerstvý maturant na prijímacích skúškach na odbor žurnalistika, ktorý v roku 2002 vznikal na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.
Stáli sme vtedy v hlúčiku, pozbieraní snáď zo všetkých kútov Slovenska a čakali, kým nás zavolajú pred prijímaciu komisiu. Prišiel medzi nás starší pán, veselý, otvorený, prihovoril sa nám a pýtal, ako sa máme, ako sa nám tu páči. Kto mal vedieť, kto je to? Nuž sa teda moja budúca spolužiačka žoviálne spýtala: „Ujo, a Vy ste kto?“ Neurazil sa, vysvetlil, kto je a čo tu robí. Neskôr sme sa dozvedeli, že sme mali tú česť s prvým mužom fakulty. Vlastne áno! Česť – to je to slovo, ktoré definovalo naše vzťahy s pánom dekanom aj počas štúdii. Bola česť sa s ním rozprávať, bola česť počúvať ho a byť v jeho prítomnosti.
Mal som a mám v živote šťastie na ľudí. Opäť raz som si to uvedomil len nadávno, keď sme sa v priebehu dvoch týždňov rozlúčili s dvomi bývalými rektormi Katolíckej univerzity v Ružomberku – profesormi Tadeuszom Zasępom a Jozefom Ďurčekom. Obaja boli stelesnením slova osobnosť. O to viac dnes, keď skutočné osobnosti chýbajú a pomaly sa lámu generačné pevniny ľudí, ku ktorým sme my mladí zhliadali a vážili si ich. Pre ich schopnosť inšpirovať a nadchnúť, pre ich charakter a životný príklad.
Vnímam ako obrovský dar, že som bol študentom práve v čase, kedy ružomberkú filozofickú fakultu viedol práve docent Imrich Vaško. Človek oddaný univerzite, vede, slovu a večnému Slovu – Bohu. A ešte horám, prírode a ceste. Kde mohol, chodil peši, aby rozmýšľal. A rozprával sa s Bohom. Odkiaľ to viem? Povedal mi, keď sme spolu raz večer – ja prvák, on dekan mojej fakulty – sedeli diskutujúc u neho v kancelárii (kde sa, mimochodom, vždy svietilo do neskorých nočných hodín a dvere s vyvesenou ceduľkou: „Klopte a otvoria vám… a Hosť do domu, Boh do domu“ boli vždy otvorené pre kohokoľvek). Urobil mi čaj, spravil chlieb s masťou a cibuľou. Takáto bola atmosféra vtedy na našej fakulte. Ako v rodine.
Pána dekana Vaška som vnímal ako muža v predklone. Imrichovi Vaškovi skrátka „chutil“ človek. Prišiel, zdvorilo sa vždy uklonil, prihovoril. Ako zo starého filmu. Viete, aké je osviežujúce stretnúť niekoho, kto dokáže vhodne kombinovať svoje postavenie, ale aj (nepredstieranú) ľudskosť?
Mnohokrát som ho videl s poslucháčmi, medzi študentami, pedagógmi či zamestnancami. Lebo tak sa vtedy riešili radosti aj starosti. Osobne. Nie cez e-maily, pamflety či zúrivé listy na všetky svetové strany. A to je ďalší veľký rozmer osobnosti docenta Vaška. Obraňoval pravdu, hodnoty, bol prísne spravodlivý a otcovsky múdry. Jeho nie bolo nie a áno bolo áno.
Prekypoval láskou k Bohu. Nachádzal ho všade. V prírode, v umení, v literatúre. Ale najmä v ľuďoch. A v posledných chvíľach života, keď – ako sám hovoril – objímal kríž stále viacej, ukázal nám všetkým, ako ma vyzerať príprava na návrat do Otcovho domu.“
Katarína Markovičová, Poradenské centrum KU: „Keď si po niekoľkých rokoch dokážeme vybaviť myšlienky človeka, ktorý už nie je medzi nami, je to znak, že nežil nadarmo a v podstate žije večne. Imrich Vaško toľkokrát hovoril o Bohu, svojej žene, o vede, o poézii, o ľudskosti. Aj keby sme jeho charakteristiku zhrnuli na tieto leitmotívy, aj tak máme pred sebou úctyhodný obraz o veľkom človeku, ktorý vynikal v prístupe ku kolegom, ku študentom, k človeku. To, čomu Imrich Vaško venoval veľkú pozornosť, to, čo sme všetci mohli v jeho prítomnosti pozorovať, sa opakuje v našich spomienkach na neho. A doteraz ho dokážeme obdivovať:
• za jeho čas, ktorý daroval každému bez rozdielu
• za jeho úctu a lásku, ktorú mal k ľuďom
• za jeho otvorený spôsob komunikácie
• za jeho neúnavný záujem o človeka a snahu o porozumenie
• za jeho pracovitosť a svedomité plnenie si povinností
• za jeho trpezlivosť a ochotu dopriať veciam čas na zrenie
• za jeho vznešené myšlienky, s ktorými bol ochotný sa deliť
• za jeho neustále objavovanie potenciálu u druhých
• za jeho podporovanie talentov spojené s nezištnou radosťou z ich úspechu
• za jeho osobité spojenie poézie a akademickosti
• za jeho príklad pokory a jeho prístup k posvätným veciam
• za jeho odvahu premýšľať, ale aj konať
• …
Keď by som v dnešný deň jeho nedožitých osemdesiatin mala možnosť podať mu ruku, vyslovila by som tieto slová: „Blahoželám Vám a ďakujem Vám za to, aký ste pre nás boli a aký pre nás stále budete.“ A viem, že s darom by to bolo presne naopak: Nie ja by som obdarúvala, ale odchádzala by som obdarovaná.“
Vyšlo pôvodne 9. novembra 2016, aktualizované 4.4.2024.
